Banner_Patreon1.jpg

ARCHIV

NEJČTENĚJŠÍ

Tak sme strednou alebo východnou Európou?

Celý svet pozná esej českého spisovateľa, žijúceho v Paríži – Únos západu aneb tragedie střední Evropy, ktorú napísal Milan Kundera v roku 1984 so snahou pripomenúť, že za tou, nami nenávidenou, železnou oponou žijú Stredoeurópania, ktorí sa na krátky čas a nie svojou vinou ocitli odtrhnutí od západnej Európy. Bolo to päť rokov pred magickým dátumom 17. November 1989 a nasledujúcimi dňami, kedy sme vykrikovali Haló Európa a predpokladali sme, že sa všetci tešia, že nás konečne vidia, svojich susedov. Hneď sme sa prihlasovali k našim európskym dejinám, európskej kultúre ako k základnému hodnotovému rebríčku nás všetkých. Áno, 40 rokov sme boli prinútení byť „súčasťou Východu“, ako napísal Kundera, ale odteraz sme už tu, medzi pravými Európanmi a už aj zostaneme.



Dva mesiace po mojom príchode do Viedne, kde som nastúpila ako prvá nekomunistická veľvyslankyňa, som pochopila, že nie všetci sa potešili, dokonca väčšina obyvateľstva a s nimi politici sa nás zľakli. Nielen preto, že denne prichádzali do Rakúska desaťtisíce „cudzích“, z ktorých sa niektorí zachovali barbarsky a kradli v záhradách i v samoobsluhách. Ale aj preto, lebo desaťročia západniari pokladali rozdelenie Európy za spravodlivé a večné. My sme v ošiali prepustencov z väzenia zabudli, že nami tak obdivovaný Winston Churchill v historickom momente, keď ohlasoval vznik železnej opony ako potrebný „cordon sanitaire“, nás nazval jednoducho, citujem „ tie všetky štáty východnej Európy“. Až teraz sa dozvedáme, že už pár rokov predtým bol u Stalina a chcel mu darovať (percentuálne) naše územia za výhody pre svoju Great Britain. My ale inak chápeme našu geografickú i politickú príslušnosť a nechceme sa toho vzdať. Prečo sa teda stále stretávame so zle skrývaným pohŕdaním a podceňovaním, ktoré zle znášame od našich partnerov?


My sme zabudli, v očarení náhlou slobodou, že už pre Mozarta bola cesta z geograficky východnejšej Viedne do západnejšej Prahy exotickým putovaním do slovanských končín Čiech, teda na Východ. Aj preto si na hraniciach všetci cestujúci dali veselé mená, aby sa trochu prispôsobili tej nezrozumiteľnej hatlamatine Slovanov. Napríklad Wolfi sa volal Punkitititi a bolo to do popuku.

Aj po tridsiatich rokoch od 17. novembra a 18. rokov po vstupe do klubov NATO a EÚ sa stále presviedčame, že obsahom medzinárodných vzťahov nie sú len fakty, ale aj to, čo bolo napísané pred rokmi v školských učebniciach vtedajších žiakov, v neustále opisovaných citátoch z kníh, ktoré nikto nezverifikoval, na predstavách ľudí, ktorí nikdy našu časť Európy nenavštívili. Gordon All nás upozorňuje – platí právo najmenšej námahy, ktorým sa riadi človek, ktorý si vyberie najľahšie metódy práce. A preto ak raz sformulujete strereotypy o národoch, musíte počítať s tým, že vydržia storočia. Tieň zostáva. Sme pre našich partnerov kultúrne zakódovaní na Východe? Kedy tento pre nás neprijateľný mýtus vznikol? Otázku si položil americký historik Larry Wolff, profesor v New York University, ktorý je zápalistým špecialistom na Habsburgov a pripravil pre nás na dlhé zimné večery 600 stranový výskum o mape civilizácii v dobe Osvietenectva pod názvom „Inventing Eastern Europe“ z roku 1994.


Moje domovské Medzinárodné kultúrne centrum (MCK) v Krakove pripravilo v roku 2020 jeho poľský preklad s úvodom dlhoročného riaditeľa centra prof. Jacka Purchlu. Upozorňuje v ňom na snahu L. Wolffa zistiť, kedy došlo k prvej zmene vnímania juhu Európy ako centra európskej kultúry, teda kedy sa prestal západ a sever Európy považovať za barbarské územie a kedy a najmä kto zmenil vnímanie strednej a východnej Európy na síce exotické, ale neuveriteľne primitívne a barbarské územie, ktoré patrí skôr do Ázie ako k uhladenému a kultúrne vyspelému Západu. Veď tam žijú ľudia, ktorí vyzerajú skôr ako niečo medzi zvieratami a ľuďmi, úplní Skýti, písali cestovatelia našimi končinami. Skýti boli totiž barbari v očiach obyvateľov klasického Grécka už za Herodota. A pomenovanie barbarov ako Skýtov trvalo v západnej Euróspe až do čias J.G von Herdera, ktorý napokon východnú Európu dedikoval Slovanom. Aj v Ľudskej komédii Honoré de Balzaca si môžeme prečítať perspektívu Paríža smerom na východ: „Ukrajina, Rusko, roviny Dunaja, s celým Slovanstvom – to je most medzi Európou a Áziou, medzi civilizáciou a barbarstvom“.


Francúzskym, najmä im, filozofom v dobe Osvietenia záležalo na tom, aby predstavili svoj životný priestor ako epicentrum civilizácie a hľadali časti Európy, ktoré by mohli označiť ako perifériu, antitézu Západu, civilizačne, kultúrne zanedbanú časť, nad ktorou by mohli prevziať svoj vznešený patronát. L.Wolff starostlivo a sústredene cituje všetky dôležité knihy a kultúrne počiny intelektuálov 18.storočia. Sú medzi nimi všetky veľké intelektuálne autority a dodnes oceňované aj u nás osobnosti ako Voltaire, J.J. Rousseau, D. Diderot, G.E. Lessing, ale aj Cassanova. Všetci sa zaoberali exotickými krajinami medzi Parížom, Londýnom, Berlínom a Ruskom obdivovanej Kataríny Veľkej. Voltaire, ktorý nebol nikdy ďalej ako v Berlíne, opisoval detailne barbarské Uhorské kráľovstvo, celý Balkán, vychádzajúc z niekoľkých pamätníčkov anglických dám, ktoré cestovali cez našu časť kontinentu do Konstantinopola ako civilizačného centra. Zdesené popisovali obyvateľstvo nízkeho vzrastu, špinavé deti, hovoriace nezrozumiteľnými jazykmi, priam divosi, pred ktorými ich chránili početní sprievodcovia. Opisovanie týchto denníčkov a zriedkavých cestovateľských zápiskov sa stalo vedeckou normou v snahe vyzdvihnúť kultúru Osvietenectva, ktorá sa mala centralizovať len do dvoch troch centier západnej Európy. Pragmatická vedecká geografia sa zmenila na geografiu kultúrnu a časom aj na politickú. Programovo sa opakovali nové mýty o územiach s už zmienenými potomkami Skýtov s barbarskými tvárami, nízkymi čelami, odetými do koží a vyžadujúcich neustále bitie, lebo, ako filozofi zdôrazňovali, inak by tieto národy nič nerobili, len pestovali sodomiu.


My sme zabudli, v očarení náhlou slobodou, že už pre Mozarta bola cesta z geograficky východnejšej Viedne do západnejšej Prahy exotickým putovaním do slovanských končín Čiech, teda na Východ. Aj preto si na hraniciach všetci cestujúci dali veselé mená, aby sa trochu prispôsobili tej nezrozumiteľnej hatlamatine Slovanov. Napríklad Wolfi sa volal Punkitititi a bolo to do popuku.


Vymyslenie Východnej Európy možno považovať za intelektuálny projekt orientalizácie, ktorú západní filozofi v dobe Osvietenectva potrebovali ako protiklad dovtedy panujúcej a kultúrne dominujúcej helenizácii. Potrebovali rozdelenie, ktoré bolo dôležité aj pre pozdvihnutie protestantizmu, v Nemecku sa pripojil k vytváraniu predsudkov aj J.W. von Goethe, ako nového pokrokovejšieho náboženstva voči tradičnému katolicizmu, ktorý mal byť zodpovedný za civilizačný a kultúrny úpadok juhu Európy. L. Wolff sa venuje aj fenoménu kultúrnej pamäti a ako píše prof. Purchla – podľa J.Assmanna kultúrna pamäť buduje našu identitu, a má dva rozmery A. snaha byť stále tým istým a B. snaha byť iným ako ostatní. Západní intelektuáli vybudovali základ, ako zo svojich krajín urobiť dlhodobé centrum civilizácie a ako byť žiarivým príkladom pre tých zaostalých na východe, v Ázii a vlastne po celom svete. L. Wolff na 600 stranách odkrýva mnohé spôsoby, ako sa aj pomocou klamstiev a vedeckej nekorektnosti vytvárali mýty o našej časti Európy v tesnom spojenectve medzi Londýnom a Parížom a neskôr aj Berlínom. Začali ideou civilizácie, potom pomenovaním tých, ktorí k nej nepatria a potrebujú civilizovať. K tomu sa neskôr objavila myšlienka hospodárskej expanzie, ktorá skončila v roku 1812 vojenskou inváziou Napoleona do Ruska.



Ťažko sa zmierujeme s predsudkami rodom z 18. storočia, ktoré L. Wolff podrobne verifikuje citátmi z diel osvietencov a ktoré sa ocitli na dlhú dobu aj v najpopulárnejšej knihe 18.storočia – francúzskej Encyklopédii. Sme perifériou Európy, pojem, ktorý nás okamžite zarazí, lebo tak sme nikdy o sebe nepremýšľali, vychovaní našimi predsudkami voči našim východnejším susedom. Aj pod vplyvom našich romantikov sme sa predsa nikdy nepovažovali za anachronickú čas Európy. Ale snáď si po prečítaní knihy L. Wolffa uvedomíme, aká ťažká a dlhá cesta nás čaká pri mentálnom „remapping“ v Európskej únii.

531 zobrazení0 komentář

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

HLAVNÍ PARTNER

1.png

PARTNEŘI

CI_Postgradualy_1200x627_09_17-1[2].gif
Pinkerton_HiringAd_Cevro Institute final
Screenshot%202020-10-21%20at%2011.15_edi
banner_viavis.jpg
Gordic.png
BabelApp_bannery_STAT_1200x628_V2_CZ.jpg
Michael-Chertoff-2008.jpg
SEDIVY.jpg
vONDRA1.jpg

Hlavní partner:

IMG-20201118-WA0002.jpg

Partneři:

Screenshot 2021-01-18 at 13.59.27.png

Transatlantické centrum VSCI děkuje za podporu:

Přihlašte se pro novinky

csg-logo-rgb.png
czub-logo_edited.jpg
Nadace PPF bílá RGB pro obrazovku.png
210115_varianty.jpg
BabelApp_horizontal_png.png

ISSN 2695-0782

(c) CEVRO Aréna 2020 - Názory, blog,  komentáře, analýzy.

Kontakt: redakce@cevroarena.cz