Narodila som sa v Československu. Tú krátku vetu som vo svojom živote zopakovala miliónkrát. Bydlisko? Bývam v Československu. Rodné mesto? Moje rodné mesto je v Československu. Domicil? Československo.
Dnes si už študenti, narodení po roku 2000, takýto štát nepamätajú. Tak, ako som si ja v ich veku osobne nepamätala Rakúsko, ktoré 400 rokov dominovalo môjmu rodnému priestoru. Monarchiu s cisármi, ozajstnými princeznami, korunovačnými slávnosťami. Mária Terézia, Jozef II. Karol I...Habsburgovci. Ten „žaláŕ národů“, ako sme sa učili v dejepise. V posledných rokoch sme sa akoby snažili emocionálne nadviazať na túto časť našich dejín. Oslávili sme výročie cisárovnej a dokonca má zase sochu, pozreli sme si v televízii znovu film o osude Sisi, pri Holíči na hraniciach s riekou Morava sme navštívili veľkolepé koniarne cisárov, práve zrekonštruované. Máme teda akú-takú možnosť kontaktu s dávno minulým veľkým štátom, ktorý ako mávnutím čarovného prútika po veľkej vojne, ako sa voľakedy volala I. svetová vojna, definitívne zmizol z mapy Európy. Ako emocionálne, intímne pritiahneme pozornosť študentov k fenoménu Československo a prečo by sme to mali urobiť? Nestačí rozkošný Kristián Oldřicha Nového zo starého československého filmu? Spomínanie na okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, ktorú bezprostredne nezažili ani ich rodičia? Vysielať v televízii programy o Masarykovi, alebo o osude Štefánika ako príklady, ako prežiť zmysluplný ambiciózny život?
...schopnost vzpomínání – jakkoli se to může zdát sporné – je tím, co dělá člověka člověkem“, napísala Aleida Assman, ktorá sa dlhodobo zaoberá kultúrou pamäti. Máme teda chápať pamäť ako „kolektívne vedomie“, ako pamäť národa, ktorá je podrobovaná úspešnej vivisekcii manipulovaním, účelovým vymazávaním, retušovaním fotografií v duchu francúzskeho sociológa Émile Durkheima? Koľkokrát sme my už boli svedkami zakladania „ministerstiev pravdy“ na podporu politiky pamäti, ktorú dnes môžeme priamo pozorovať v konaní vlád Poľskej i Maďarskej republiky pri presadzovaní historickej politiky. Teda pri rekonštruovaní, retušovaní, simulovaní historických udalostí nielen politikmi, ale aj cirkevnými hierarchami a historikmi v mene uchovávania idealizovaných obrazov, ktoré pomáhajú pri presadzovaní možností udržať sa pri moci.
Aj my si určite idealizujeme demokratický politický systém prvej Československej republiky do roku 1938, hoci počas vlády Komunistickej strany Československa sme boli masírovaní „kritickým myslením vtedajšieho druhu“, ktoré nebolo kritikou, ale snahou vymazať z našej kultúrnej pamäti najmä moderné demokraticko – ústavné prvky režimu, ktoré boli kompatibilné s vtedajšími európskymi štandardmi a mali byť nahradené „socialistickou demokraciou“, ktorá mala totalitné prvky a najmä prax policajného štátu.
Ako konštatuje vo svojej prednáške k problémom disidentskej pamäte profesor Miloš Havelka, spomínanie i zabúdanie má svoj antropologický základ v kultúre, do ktorej patríme a selekcia udalostí, ktoré uviaznu v našej pamäti, je prirodzená. Dôležitý faktor nie je samotná skutočnosť, ale naše predstavy o nej, pretože Československo už nové generácie vnímajú len cez sekundárne pramene, ktoré im podstrkujeme podľa toho, ako si prajeme my, priamy aktéri udalostí, byť vnímaní v budúcnosti. K tomu slúžia naše prednášky, rozhovory, knihy spomienok, ktoré vytvárajú kontext udalostí, ako si ich majú pamätať budúce generácie. Z toho vyplýva, že ten, kto nenapíše, nesprostredkuje svoje videnie situácií, ktorých bol svedkom, alebo si to aspoň myslí, že bol, vypadne z dejín nadobro. Moderné kritické myslenie preto musí pamätať na deficity pamäti, na politické, kultúrne a osobné deformácie a odhaľovať priam detektívnou formou stratégie tých, ktorý zanechali svoje svedectvá.
Naša generácia, ktorá prežila niekoľko desaťročí v Československu, bola svedkom organizovaného zabúdania (veď mňa vyhodili z univerzity pre film, ktorý bol oslavou Štefánika, o ktorom sa v 70. rokoch nesmelo hovoriť), a pri skúsenostiach všetkých možných úskalí v konštruovaní historickej pamäte, musí splniť ešte jednu úlohu – zanechať vám, mladým, príklad kritického myslenia, analýz našich vlastných krokov pri konštruovaní vašej historickej pamäti o Československu.
Odstrániť tradičnú stredoeurópsku tendenciu sentimentalizovať udalosti
Jedným z najdôležitejších krokov v tomto procese bude odstrániť tradičnú stredoeurópsku tendenciu sentimentalizovať udalosti a vykladať ich z provinčnej perspektívy malého štátu. Československo bolo v porovnaní s ríšou, z ktorej odtrhnutím vzniklo, malé, ale celou svojou ekonomickou a vzdelanostnou váhou a navzdory nepriateľom na svojich severných a južných hraniciach sa snažilo vyhnúť vírusu provinčnosti, ktorý zasiahol najmä Rakúšanov a Maďarov a uvrhol ich do sentimentálneho vajatania a spomínania na „ich“ veľkú ríšu a 1000 ročné kráľovstvo. Provinčnosť, to je stav mysle, ktorý sa zakladá na pocite akejsi nedefinovateľnej, ale nemennej „pôvodnosti“ - všetko bolo vždy také, ako som to zažil ja. Neustály dôraz na tradičnosť je prejavom ducha historickosti, ktorá najlepšie pomáha pochopiť fenomén provincie. Ako napísal Radomír Konstantinovič v časopise občianskej spoločnosti OS (2005)...“konzervatívny duch...je duchom, ktorý sa protiví času, ktorý „očakáva budúcnosť svojou vernosťou prítomnému, ktoré chce, s ničím neporovnateľnou úpornosťou, vždy odhaliť v minulosti“. Provincia sa nedokáže sama vymaniť z kmeňového, jednotvárneho štýlu, ktorý je vyrušovaný kritickým pohľadom na minulosť, stále zostáva „zaskočená“ akoukoľvek zmenou a preto sa jej odmieta prispôsobiť a naopak, vystupuje proti nej s neuveriteľnou brutalitou, ktorá okolitý svet šokuje. Jedným zo základných princípov provincie, na ktorých si zakladá a ktoré ju dostatočne chránia pred zmenami, je atmosféra kmotrovstva, akýsi symbolický hodnotový rebríček, ktorý má stále trvať a obnovovať sa v pôvodnom zmysle ako perpetuum mobile. Nepripúšťajú sa veľké činy, nad svetovými objavmi sa máva rukou, talenty sa glajchšaltujú v zárodku a preto neexistujú ani príliš veľké hriechy a pokušenia. Ide len o to, aby provincia pretrvala. A aj preto je plná sentimentalizmu, v ktorom sa strieda zúfalstvo nad nemožnosťou výraznej akcie a nenávisť ku všetkému a všetkým, ktorí provinčnosť reprezentujú. Stačí si spomenúť na Musilovho Muža bez vlastností, tento protest proti neznesiteľnej malosti po rozpade ríše. Protikladom sentimentu je veľká tragédia, skutočná vzbura a revolúcia, ktorá vlieva do žíl provincie pocit dôležitosti, ale odváži sa ju uskutočniť, ak vôbec, len raz za život jednej generácie, ktorá potom na tento „výlet za hranice provincie“ spomína celý život na pozadí patetických, sentimentálnych a teatrálnych udalostí, ktoré produkuje provincia. Spomínanie na vzruch, na skutočnosť sa pomaly zbožťuje a stáva sa typicky provinčným fenoménom, teda smiešnym pre budúce generácie.
Na dejinnom pozadí štátu Československo sme prežili 30 rokov v stave tejto provinčnosti – 60., 70., a 80. roky 20. storočia, ktoré boli výrazne sentimentálne na pozadí skutočných tragédií a veľkých vzruchov v rokoch 50tych. Koniec 60tych rokov prinášal pomalú nádej, ktorá vyvrcholila v roku 1968, aby sa pomaly rozplynula v tzv. normalizácii, čiže postupného a potupného sprovinčňovania života dvoch generácií. 70te a 80te roky boli svojou smiešnou teatrálnosťou, v ktorom sme všetci boli divákmi a zároveň nás na javisku predvádzali, aby sme sa presvedčili, že to sme naozaj my. Preto sme mali pocit, že nežijeme, ale len pasívne sedíme a pozeráme sa na javisko, na ktorom sami seba hráme. Bez konfliktov, bez veľkej tragédie, bez skutočnej emocionality. Je zaujímavé prihliadať sa tomu, ako sa staršie generácie dodnes nevedia vymotať z tohto teátra, hodného absurdnej frašky a utiekajú sa do sentimentálneho spomínania, ktoré ich odvádza od skutočnéhoživého života. Prednosť dávajú fantazmagórii a zdá sa, že v nej chcú zotrvať.
Aký zmysel malo založenie a udržiavanie Československa?
Naša potreba vedieť sa orientovať vo svete znamená, že si nakoniec musíme položiť podstatnú, konečnú otázku – aký zmysel malo založenie a udržiavanie Československa, ktoré sa počas existencie raz skutočne (1938) a raz skoro rozpadlo (1968) pod vonkajšími i vnútornými politickými tlakmi? Tento ľudský výtvor, ktorý zachránil Slovákov pred kultúrnym rozplynutím sa. Česi, väčšina, nemali koloniálnu predstavu o Slovensku. Možno preto, lebo na druhej strane štátu museli zápasiť o svoju identitu s Nemcami. Slováci im pomohli aspoň v tom, aby nás Čechoslovákov v Československu bolo viac ako Nemcov a Rakúšanov. Česi nám poskytli po 50 ročnej maďarizácii civilizačno-intelektuálnu vzpruhu, napríklad zmodernizovali našu gramatiku. Mať modernú slovnú zásobu, logicky vystavenú vetnú skladbu, definované pojmy je pre existenciu národnej kultúry a jej obhajovanie kľúčové. Maďarské i poľské elity dlho nechceli uveriť nezištnosti českej strany. Ony sa už v roku 1938 tajne dohovorili, že si slovenské územie rozdelia a rozšíria si svoj kultúrny dosah i obsah a zbavia sa problémov s národom, ktorý dovtedy nemal „svojich“ kráľov, hoci všetci uhorskí králi boli aj pre nás, ale v romantizme sme sa ich vzdali v mene 1000 ročného nariekania nad fiktívnou porobou. Dodnes čakáme na zásadnú knihu o „zmysle našich, slovenských, dejín“ po vzore Masaryka. Spojenie Čechov a Slovákov v jednom štáte bolo vyjadrením vôle, chcenia vtedajších elít oboch národov, ktoré sa zhmotnilo 28. októbra 1918, aj keď slovenská odpoveď prišla až o dva dni neskôr v podobe martinského Memoranda, na poslednú chvíľu korigovaného Milanom Hodžom. Tým Hodžom, predsedom vlády, ktorého posledná reč pred rozpadom Československa v roku 1938 leží v archíve českého rozhlasu a vyvoláva aj dnes slzy. Bola to z oboch strán „racionální příprava na budoucnost“ (Havelka), otvorenú a riskantnú, ktorej dôsledky nebolo možné predvídať a započali reťaz udalostí, pozitívnych i tragických. Preletel nad nami „anjel dejín“ W. Benjamina chrbtom k budúcnosti a s tvárou obrátenou do minulosti. Československo sa po roku 1938 ocitlo vo víre iracionality „neklidu“, z ktorých sa pokúšame vymotať už niekoľko desaťročí po roku 1989. Po roku 1993, zdá sa, stratilo zmysel svojej existencie, hoci sa nestratil zmysel kultúrnej, susedskej koexistencie dvoch priateľských národov v strednej Európe.
![CI_Postgradualy_1200x627_09_17-1[2].gif](https://static.wixstatic.com/media/1b7813_a5b1fd6bf3b24042a33910ba617fbb3f~mv2.gif)
