Kto je Veštec z Omahy? Samozrejme, Warren Buffet. Meno tohto investora môžeme pokojne zaradiť medzi svetové celebrity po boku Lionela Messiho a Arnolda Schwarzeneggera. Jeden má čuch na loptu, druhý na dychberúce akčné filmy no a Buffet má čuch na investície. Ako dobre by obstál ako investor priemerný politik, úradník či analytik na ministerstve?
Investovať je ťažké. Alebo inak – investovať ziskovo je ťažké. Kto to dokáže robiť dobre, stane sa bohatý a niekedy k tomu aj slávny. Investovanie sa nedá naučiť v škole ako zváranie alebo účtovníctvo. Úspešný investor kombinuje vzdelanie, skúsenosti, emocionálnu sebakontrolu, či schopnosť kalkulovať s mnohými neznámymi. Ale aj tí najlepší môžu 99-krát zainvestovať dobre a 1-krát závratne prestreliť.
Politik ako investor
Ako dobre by obstál ako investor priemerný politik, úradník či analytik na ministerstve? Nejednu ukážku sme v nedávnej minulosti zažili. Pri niektorých verejných projektoch je nízka návratnosť investície zjavná aj náhodnému okoloidúcemu. Ako pri nevyužívaných železničných prekladiskách, či letiskovej hale zaplnenej na tretinu kapacity. Pri mnohých mizivú návratnosť investície tušíme, ale vyhodnotiť nevieme, pretože sa nemeria. Stačí spomenúť e-government za miliardu eur.
Našťastie, pred mnohými investičnými dobrodružstvami boli občania tejto krajiny uchránení vďaka tomu, že politici na ne jednoducho nemali peniaze. Širokorozchodná železnica, či tretia jadrová elektráreň ostali len na papieri - hoci aj ten papier stál milióny.
V prípade štátu ako investora to takto nefunguje. Štátne investície väčšinou nedostávajú spätnú väzbu z trhu. Ak ju dostanú, môžu ju odignorovať. Ak neuspejú, stačí zintenzívniť prívod verejných zdrojov a zase obživnú.
No politickým investorom svitá na lepšie časy. Miliardy z EÚ im dajú možnosť realizovať svoje najtajnejšie sny. Ich prvé podoby sa už zjavujú. Jeden má vodíkové vlaky, ďalší chce stavať nemocnice, tretí ťahať optické siete. Ideme investovať do vzdelanostnej, inkluzívnej, zelenej, digitálnej a neviem akej ekonomiky. Náš priemysel bude 4.0 a samozrejme inovačný a s vyššou, ak nie najvyššou pridanou hodnotou.
Balík obnovy bude výsledkom stretu súkromných snov politikov, obhádzaný vzletnými frázami. Nemocnica či recyklačné centrum predsa musia byť automaticky „dobré“ investície, veď všetci chceme lepšie zdravie a menej smetí, no nie? Ak bude treba, analytici pripravia excel, z ktorého bude jasné, že vložené euro sem nám o 20 rokov prinesie tri eurá tam.
Toto je insitná predstava o investovaní. Akási kreacionistická ekonomika, kde podobne ako v počítačovej hre naklikáme budovy a políčka a potom už len sledujeme, ako nám podľa presne daných pravidiel pribúdajú zlaté mince. Dianie v ekonomike je ale viac evolúciou, ako kreacionizmom. Podnikatelia skúšajú na trhu rôzne mutácie nápadov na uspokojenie množstva potrieb spotrebiteľov. Mnohí neuspejú a ruiny ich nepodarených investícii nás potom strašia roky. Ale ich nápady sú línie, ktoré vymrú. Ak im nepomôže štát alebo centrálna banka, náklady svojho chybného rozhodnutia nesú oni a tí, čo ich priamo podporili zo svojich peňaženiek.
V prípade štátu ako investora to takto nefunguje. Štátne investície väčšinou nedostávajú spätnú väzbu z trhu. Ak ju dostanú, môžu ju odignorovať. Ak neuspejú, stačí zintenzívniť prívod verejných zdrojov a zase obživnú. V mínuse dokážu fungovať roky, aj dekády a ich prežívanie je prezentované ako známka úspechu zaobaleného do pozlátka verejného záujmu.
Nestraší ma však to, že takéto investície bude musieť zaplatiť daňovník zo zdrojov, ktoré budú potom chýbať inde. Najviac ma straší, že takéto z daní podporené projekty vtrhnú v podobe štátnych a pološtátnych podnikov do sektorov, kde dnes funguje konkurencia.
Vďaka svalom vybudovaným z európskych finančných steroidov postupne vytlačia zdravé súkromné investície a nahradia ich politickým rozhodovaním. Už sú tu nápady na štátne IT firmy, štátnych developerov, môžeme čakať štátne investície do odpadového hospodárstva, dopravných služieb a mnohých ďalších. Konkurenčný boj podnikateľov ustúpi, najlepšie riešenia budú vyberať politici.
Mechanizmus na podporu obnovy a odolnosti považujeme za danajský dar EÚ, ktorý nás bude strašiť oveľa dlhšie ako koronavírus. Centrálne plánovaná alokácia kapitálu oslabí už tak biedny rast životnej úrovne v EÚ. Dá sa s tým okrem nariekania niečo robiť?
Základom je uvedomenie si, že všetko bude treba raz splatiť. Miesto naivného dúfania, že naši politici majú schopnosti Warrena Buffeta a že nimi nasmerované investície sa nám o 20 rokov dvojnásobne vrátia, šetrime už dnes. Využime zdroje z EÚ tak, aby sme nimi dokázali aspoň čiastočne nahradiť dnešné verejné výdavky, aby neprišlo k ďalšiemu rapídnemu zväčšeniu štátu a následnému nárastu daní a odvodov, ako sme to videli po roku 2008. Smerujme zdroje tam, kde sú dnes jasné a uchopiteľné kapitálové diery (niektoré cesty, niektoré železnice, niektoré nemocnice...).
Ale hlavne, nepúšťajme politikov s ich projektmi na fungujúci trh. Ak dnes niečo robí podnikateľ, robí to lepšie a lacnejšie, ako to bude robiť politik.
Autor je ekonomický analytik INESS, Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz.
Comments