Vyhledat

Bezpečnostní analytik Jaroslav Kuchyňa: Maďarsko dělá užitečného idiota velkovezírovi v Ankaře

Túto vojnu Rusko už prehralo a symptómom toho je aj rozšírenie NATO. V Budapešti to ešte nepochopili, hovorí analytik Kuchyňa. V rozhovore, ktorý sa uskutočnil v rámci Vyšehradskej letnej univerzity v Budapešti, sa rozprávame o súčasnosti a budúcnosti vyšehradskej spolupráce, o maďarskej zahraničnej politike, o rozširovaní Severoatlantickej aliancie, ako i o tom, čo nás čaká po parlamentných voľbách na Slovensku a v Poľsku.

Jaroslav Kuchyňa je český bezpečnostný analytik, ktorý pôsobil na Úrade pre zahraničné styky a informácie a v oblasti diplomacie. V súčasnosti je senior fellow v pražskom think-tanku Centrum transatlantických vzťahov.

Zaoberá sa predovšetkým strednou Európou, ale aj Blízkym východom a islamským terorizmom. Momentálne sa islamským terorizmom zaoberá menej, lebo ako tvrdí, terorista je teraz omnoho bližšie a volá sa Vladimir Vladimirovič Putin.

Ako hodnotíte súčasný stav vyšehradského projektu?

Veľmi kriticky, pretože vyšehradská spolupráca dosiahla svoj vrchol, keď splnila základné ciele stanovené pri vzniku Vyšehradskej skupiny. A tými bolo členstvo všetkých štyroch krajín v NATO a v Európskej únii. Hľadať ďalšie nové ciele nie je jednoduché, lebo chýba spoločný záujem, respektíve spoločný menovateľ.

Ten sa ťažko definuje obzvlášť v súčasnosti, v dobe, keď sa ako červená niť celým naším regiónom vinie rusko-ukrajinská vojna, respektíve ruská agresia na Ukrajine, na ktorú má jedna z vyšehradských krajín silne odlišný názor než ostatné tri.

Tvrdíte, že misia V4 sa naplnila členstvom týchto štyroch krajín v EÚ a NATO, ale zaznievajú aj názory, že aj v rámci EÚ potrebujeme držať spolu vzhľadom na našu spoločnú históriu a spoločné hodnoty a že musíme vytvárať určitý protipól voči niektorým tendenciám, ktoré k nám idú zo Západu. Súhlasíte s takýmto názorom?

V zásade áno. Povedal som, že sa splnili hlavné ciele, pre ktoré bola Vyšehradská skupina založená v období podpisu Václava Havla, Józsefa Antalla a Lecha Wałesu. Rozhodne nevolám po zániku Vyšehradskej skupiny, ale nie je žiadnou tragédiou, keď sa nepodarí na najvyššej politickej úrovni dohodnúť v rámci Vyšehradu na nejakom spoločnom postupe.

Česko, Slovensko, Maďarsko a Poľsko sú krajiny, kde tou najväčšou pridanou hodnotou pre nás sú dobré susedské vzťahy. Nie je to vôbec málo. Som veľkým stúpencom toho, aby sa Vyšehrad deinštitucionalizoval, teda aby tých inštitúcií bolo čo najmenej. I projekty týkajúce sa kultúry, vedy, výmeny mládeže, projektov, ako je Vyšehradská akadémia – niečo ako vyšehradský Erazmus –, sú nesmierne dôležité a nie sú o nič menej dôležité ako veľké politické projekty, na ktorých nie je žiadna zhoda.

Aké sú podľa vás najväčšie úspechy Vyšehradskej skupiny?

Obrovský úspech je, že Vyšehrad tu máme v tej podobe, v akej ho máme. Nepamätám si, že by v jeho histórii nastala situácia, keď v každej vyšehradskej krajine vládli politické strany s rovnakým programom či podobnou orientáciou.

Máme pred voľbami na Slovensku i v Poľsku a vysoko pravdepodobne sa záujmy i etický prístup k politike bude veľmi líšiť vo všetkých štyroch vyšehradských krajinách. Preto som zástancom toho, aby sme vysokú politiku, kde sa nezhodneme, zhodili zo stola a pokúšali sa dohodnúť na témach, kde tá zhoda možná je. Niekedy nie sú také atraktívne, ale sú nesmierne dôležité.

Vyšehrad sa okrem vstupu do EÚ a NATO osvedčil v téme migrácie v prvej migračnej vlne, no keď počúvame debatu o migrácii v ostatných dvoch mesiacoch, tam už tie zhody nie sú také jednoznačné.

Kde vidíte priestor na ďalšie témy, v ktorých by mohli krajiny Vyšehradskej skupiny postupovať spoločne?

Čo majú naše štyri krajiny podobné, je zelená politika. To, že u nás nikde nie je taká silná strana zelených ako v Nemecku – a ak tu nejaké zelené strany sú, tak sú skôr frakciami súčasných strán –, nám umožňuje trochu mierniť to zelené šialenstvo, ktoré v Európe prepuklo.

Nielen z hľadiska programu presadzovaného v Európskej únii, ale aj klimatické besnenie, elektromobilita či odchod od jadra. Tri vyšehradské krajiny využívajú jadrovú energiu a Poľsko sa prvýkrát veľmi seriózne a takmer istotne rozhodlo, že tiež pôjde jadrovou cestou.

Z tých dôležitých politicko-hospodárskych vecí je to teda otázka energetickej bezpečnosti, kde by sme sa mohli dohodnúť. Či ide o prepojenie rôznych potrubí, o spoločné zdieľanie jadrových tém a určité možnosti vidím i v doprave a v nejakom prepojení vyšehradských krajín s Iniciatívou Trojmoria, na ktorom v Poľsku veľmi stavajú.

Studenti CEVRO Institutu s Jaroslavem Kuchyňou na Visegrádské letní univerzitě v Budapešti.

Vnútropoliticky by sa na Slovensku mohlo niečo zmeniť, keď sa do Národnej rady dostane Progresívne Slovensko, ktoré spoločensky aj politicky napĺňa tú rolu, ktorú v západoeurópskych štátoch plnia strany zelených.

Nepoznám úplne presne a neviem definovať svoj vzťah k programu Progresívneho Slovenska. Tejto strane prajem všetko dobré a veľa úspechov do parlamentných volieb, lebo PS – z nám dostupných prieskumov verejnej mienky – možno vidieť ako určitú protiváhu tej druhej strane, ktorá sa derie hore. No pripúšťam, že PS je evidentne tou mainstreamovou liberálnou progresívnou stranou západného typu. Nebude mať žiadny problém s nájdením zahraničných partnerov.

Woke hnutie, transgender – to všetko sa vyčerpá. O pár rokov to tu nebude, pretože to nie je udržateľné.

Strán, akou je Progresívne Slovensko, v ostatných krajinách V4 veľa nie je. V Poľsku pre nich partnera zatiaľ nevidím, v Maďarsku tiež príliš nie, ak to nebude tá časť ľavice, ktorá tak nesmierne pokašľala posledné parlamentné voľby pod značkou Péter Márki-Zay. Čo sa týka Česka, partneri, ktorí by mohli byť ústretoví k Progresívnemu Slovensku, nepatria úplne k najväčším stĺpom českej zahraničnej, strategickej a bezpečnostnej politiky.

Krajiny Vyšehradskej skupiny majú ako spoločnú črtu aj to, že sú hodnotovo konzervatívnejšie ako priemer EÚ. Myslíte, že by mohli spoločne postupovať aj v odpore voči niektorým woke politikám vrátane rodovej ideológie?

Myslím, že áno, a je to veľmi dôležité. Woke hnutie, „LGBTQ+“ prúdy, snowflake spôsoby, aké sa predvádzajú na niektorých západných univerzitách, bohužiaľ už nielen v USA... Tomu môžu krajiny konzervatívnejšieho typu, ktorými vyšehradské krajiny sú, nehovorím rovno čeliť, ale môžu to vo svojom regióne pribrzdiť a to je nesmierne dôležité.

Woke hnutie, transgender – to všetko sa vyčerpá. O pár rokov to tu nebude, pretože to nie je udržateľné.

Krajiny V4 sa správajú euroskeptickejšie ako zvyšok EÚ, pričom jedným z indikátorov je to, že s výnimkou Slovenska ešte žiadna z týchto krajín nevstúpila do eurozóny. Čo je zdrojom tohto skepticizmu?

Nemyslím si, že by na euroskepticizme bolo niečo zlé. Európska únia, v ktorej sa teraz nachádzame, je iná než Európska únia, v ktorej sme si tak priali byť. Zmenila sa prijatím Lisabonskej zmluvy, rôznych projektov blokačných menšín, kvóra a tak ďalej. Jediné, čo nám zostalo na našu obranu, je právo veta, ktoré si musíme udržať, hoci ho niekedy niekto zneužíva – napríklad Viktor Orbán. Ale nesmieme mu to právo veta vziať, pretože by sme ho vzali aj sebe.

Európska únia, v ktorej sa teraz nachádzame, je iná než Európska únia, v ktorej sme si tak priali byť.

Euroskepticizmus by som rozhodne nespájal s úvahami o teoretickom vystúpení z Európskej únie. Pre krajiny typu Slovenska, Česka, Maďarska, ale aj Poľska nie je miesta mimo EÚ. Ona sa nám vysoko pravdepodobne neprispôsobí, ale to neznamená, že sa musíme prispôsobiť my. Myslím, že tie najhoršie veci, ktoré nám EÚ servíruje, môžeme čiastočne otupiť aj diskusiou, ktorú tam budeme viesť.

Uvidíme, ako bude vyzerať situácia v novom Európskom parlamente. Koľko europoslancov dostane do europarlamentu Fratelli d’Italia Giorgie Meloniovej, koľko tam dostane španielsky Vox, koľko holandskí Farmári, koľko Právo a spravodlivosť v Poľsku. Uvidíme, ako sa rozhodne Fidesz, či prestane blúdiť v Európskom parlamente ako bludný Holanďan a zakotví tam, kde má alebo kde by teoreticky mal, čiže v ECR (Európski konzervatívci a reformisti).

Táto frakcia v Európskom parlamente sa môže posilniť a mohla by byť prvou prekážkou blbnutia, ktoré tam prebieha.

Plagát s nápisom „Chcete štyri Alsaská?“ vystavený v budove maďarskej Národnej univerzity verejnej služby Ludovika. Foto: Postoj/Jakub Lipták.

Prečo sa Česku, Maďarsku a Poľsku nechce vstúpiť do eurozóny, hoci nemajú výnimku ako Dáni, ktorá im umožňuje euro neprijať?

My vám euro veľmi prajeme, buďte naň pyšní, ak chcete, ale my si ponechávame našu menu a aj spôsob, ako s ňou budeme narábať, aké bankové operácie s ňou budeme vykonávať a kto všetko nám do toho bude hovoriť. Mať euro a byť v EÚ nie sú spojené nádoby.

Vidíte priestor na rozšírenie Vyšehradskej skupiny o ďalšieho člena?

Nevidím. My máme pomerne unikátnu spoločnú históriu, máme skúsenosť s Ruskom. Táto vojna ukázala, že po prvýkrát aj veľké štáty hovorili vety, ktorým sme neverili, že ich počujeme. Vraveli: „Vy ste asi mali pravdu. Možno sme vás mali viac počúvať.“ A je jedno, či to hovorili niekomu z Prahy, Varšavy alebo Bratislavy. Našu skúsenosť s Ruskom Západ nemal. Nielen EÚ, ale ani NATO, ktoré si urobilo niekoľkoročný popoludňajší spánok a ktoré zobudilo až bombardovanie ukrajinských miest.

Odrazu bolo náš hlas neuveriteľne počuť, možno viac než pri slávnej migračnej kríze, kde sa hovorí o tom, že sme niečomu zabránili. Tí migranti, ktorým Viktor Orbán staval plot, nešli do Maďarska, na Slovensko alebo do Česka, tí išli inam.

Išlo vtedy o zabezpečenie, aby ich prechod bol bezpečný pre našich občanov, ale nehrozilo, že by sa títo mladíci zo Sýrie chceli usadiť v Budapešti, Prahe či Bratislave.

Skúsenosť vyšehradských štátov s Ruskom uznali, až keď bolo neskoro, ale po prvýkrát sme mohli niečo formulovať. Po prvýkrát bolo na Európskej rade ticho, keď hovoril niekto z Varšavy – keď hovoril premiér Morawiecki. To je nesmierne dôležité.

Nemyslím si, že by sa mal vyšehradský formát rozšíriť, úplne stačí nejaká schôdzka Vyšehrad plus niekto. Nemusí to byť nevyhnutne s Egyptom, ale určite Vyšehrad plus Ukrajina, plus Slovinsko, plus Rakúsko. Ale tak ako by som Vyšehrad nerozširoval, ani by som z neho nikoho nevylučoval. To sú také nezmysly, ktoré občas zaznievajú, bohužiaľ aj z Prahy.