14. marca 1939 sme si pripomenuli výročie vzniku Slovenského štátu. Bol to satelit nacistického Nemecka a zanikol spolu s ním na konci druhej svetovej vojny. Politika vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany smerovala od začiatku k útokom na židovskú menšinu, ktorá pokračovala krádežou ich majetku a skončila smrťou v koncentračných táboroch. O prvých krokoch ľudákov sme sa rozprávali s historikom Ivanom Kamencom.
Bol prítomný antisemitizmus v slovenskej politike počas existencie prvej Československej republiky?
Židovská komunita vstupovala do Československého štátu silno pomaďarčená z predchádzajúceho vývoja v Uhorskom štáte. V slovenskej politike, aj mimo ľudáckej, boli prvky antisemitizmu od počiatku existencie nového štátu. Antisemitizmus mal na Slovensku prinajmenšom tri roviny. Mal rovinu náboženskú, kde pretrvávali myšlienky o Židoch ako bohovrahoch. Mal rovinu nacionálnu: Židia, ktorí sa nestotožnili alebo neasimilovali so slovenským národom, lebo sa pomaďarčili. A do tretice rovinu hospodársko-sociálnu: Židia boli prívrženci liberálneho hospodárstva, to znamenalo, že sa pre verejnosť stávajú vykorisťovatelia. Všetky tieto tri roviny vedeli slovenské politické subjekty využívať na radikalizáciu svojho nacionálneho, sociálneho a čiastočne aj náboženského programu. Odvolávali sa pri tom na také autority slovenského verejného života, ako bol Svetozár Hurban Vajanský. V čase prvej Československej republiky Židia mali zlú skúsenosť s radikálnymi prejavmi krátko po prvej svetovej vojne, ktoré sa obrátili proti notárom, ale aj kňazom, ale najmä proti židovským krčmárom. To boli tie pogromistické akcie. Pritom Židia v Československu sa stali plnoprávnymi občanmi so všetkými právami. Ale tradície a predsudky pretrvávali ďalej.
Ktorý politický subjekt najviac pracoval s antisemitskou rétorikou?
Najlepšie ju vedela využiť práve Slovenská ľudová strana, ktorá sa neskôr začala nazývať Hlinkova slovenská ľudová strana. Táto strana mala vo svojich programových dokumentoch vždy nejaký antisemitský podtón. Na svojom 7. zjazde v Piešťanoch v roku 1936 sa strana prihlásila do boja „proti zhubnému vplyvu židoboľševizmu“. Ten termín židoboľševizmus prišiel sem z terminológie z nacistického Nemecka. A potom v roku 1937 poslanec za HSĽS Karol Sidor vystúpil v zahraničnom výbore Národného zhromaždenia s návrhom, aby sa židovská otázka na Slovensku riešila vysťahovaním Židov do Birodbidžanu. Birobidžan bola oblasť v Sovietskom zväze, kde boli zhromažďovaní Židia. Mali tam určité autonómne práva. Ale to bola fantazmagória, ktorá vyvolala neobyčajne ostrú kritiku, najmä u ľavicových aj u občianskych politických strán na Slovensku, ale aj v Čechách. Ale boli to zatiaľ iba signály, ktoré prichádzali z HSĽS. Ale ani tam neboli všetci členovia nejakí zakódovaní antisemiti.
Existovali v Československej republike aj slovensky hovoriaci Židia?
Áno, boli. Dokonca bola aj organizácia Zväz slovenských Židov, ktorá hlásala asimiláciu Židov so Slovákmi. Treba si však uvedomiť, že Československá republika existovala len dvadsať rokov, čo bol pomerne krátky čas na to, aby došlo k silnejšej asimilácii. Mladá a stredná generácia bola veľmi blízko ku kultúrnej, ale nie nacionálnej, asimilácii so slovenským národom. Bolo to malé percento slovenských Židov. Bol tam ten časový faktor. Ľudáci však vyhlásili, že o asimiláciu slovenských Židov nemajú záujem.
Antisemitská rétorika bola teda prítomná v politike HSĽS ešte počas existencie Československého štátu?
Bola prítomná už v 20.tych rokoch v rámci organizácie Rodobrana. Tá vznikla v roku 1923. Údajne na ochranu verejných zhromaždení ľudákov. Potom ju úrady zakázali, lebo sa Rodobranci dopustili výtržností. Potom ožila v rokoch 1926-1929. A jeden z hlavných cieľov členov Rodobrany bol antisemitizmus. Vydávali aj časopis s rovnakým názvom. Bol to veľmi surový antisemitizmus, kedy sa ešte vôbec nevedelo o Norimberských zákonoch. Bol to antisemitizmus takpovediac autochtónny. Aj iné politické strany čiastočne využívali antisemitskú kartu, ale nie v takej efektívnej podobe ako Hlinkova slovenská ľudová strana.
Prečo Rodobrana zanikla?
Rodobrana zanikla v roku 1929. Súvisí to s tým, že hlavným ideológom Rodobrany bol Vojtech Tuka, člen HSĽS. On bol v 1929 zbavený poslaneckého mandátu a dostal 15 rokov väzenia za spoluprácu s maďarskou iredentou (Maďarskí iredentisti sa snažili pripojiť územie Slovenska naspäť k Maďarsku. pozn. red.). V dvadsiatych rokoch sa k Rodobrane nehlásilo vedenie HSĽS, ktoré k nej zaujalo zdržanlivý postoj a využívali ju iba na radikalizáciu svojich postupov, ako nátlakovú skupinu.
Je na mieste porovnanie Rodobrany a napr. nemeckých hnedokošeliarov Sturmabteilung, ktorí spolupracovali s Hitlerom a jeho NSDAP?
Áno, dá sa to porovnať. S tým, že Rodobrana zo začiatku vychádzala z talianskeho fašizmu. Oni sa oficiálne hlásili k fašizmu, ale nie k nacistickej podobe, ale k talianskemu fašizmu podľa Mussoliniho.
Kedy začala HSĽS pritvrdzovať svoju antisemitskú rétoriku?
Ešte pred vznikom autonómie, boli tu dve politické židovské strany. Hlásili sa ideológii sionizmu, teda k židovskému nacionalizmu. Tieto strany vyhlasovali, že budú podporovať jednotu Československej republiky. Vtedy v ľudáckej tlači, voľne citované, sa písalo, že „Vieme, že Židia sú našimi nepriateľmi náboženskými, ale teraz sú aj nepriateľmi národnými. To Židom pripomenieme”. Bolo to niekedy na jar 1938.
Dialo sa v 30.tych rokoch na Slovensku násilie zamerané na židovských obyvateľov?
Boli také škandály, napríklad po premietaní francúzskeho filmu Golem. V Bratislave došlo v židovskej štvrti k výtržnostiam. Dav povytĺkal okná na židovských obchodoch a bytoch. Bolo to však v tom čase ešte trestané štátnymi úradmi. Za nepokojmi už stála ľudácka propaganda a príslušníci HSĽS.
Akú podobu mali tieto útoky na židovské obyvateľstvo?
Skôr sa útočilo na individuálnych židovských občanov. Československo bolo demokratickým štátom, kde všetci obyvatelia mali plnoprávne občianske práva. Útoky na majetok židov neboli „posvätené štátnou mocou a inštitucionalizované. Útoky boli spontánne, podobali sa na rabovanie zbedačených vojakov, ktorí sa vrátili v rokoch 1918-1919 z frontov prvej svetovej vojny a našli doma svoje chudobné rodiny vo veľmi zlých sociálnych pomeroch. Začali spontánne rabovačky a násilie. Jeden z ich prvých cieľov boli židovské obchody a krčmy. Treba povedať, že na slovenskom vidieku Židia vlastnili veľa obchodov, krčiem a iných živností. Tie sa stali vďačným objektom rabovačiek. Pravdaže aj židovská komunita bola vnútorne diferencovaná po sociálnej i národnostnej stránke. Prevládli tu však tradičné antisemitské stereotypy a predsudky v náboženskej, nacionálnej a hospodárskej rovine, vyúsťujúce do názoru o ich kolektívnej vine a zodpovednosti za všetky problémy spoločnosti. Tento princíp sa potom na Slovensku uplatnil od jesene 1938.
Existovali snahy, ktoré chceli židovských spoluobčanov diskriminovať?
Po vyhlásení autonómie Slovenska (6. októbra 1938) časť akademickej mládeže ovplyvnenej ľudovou stranou požadovala, aby Židia nemohli študovať právo a medicínu (tzv numerus nullus). Boli to návrhy ovplyvnené antisemitskou ideológiou. Najmä v prípade štúdia medicíny to boli nezmyselné požiadavky vzhľadom na skutočnosť, že na Slovensku bol stále veľký nedostatok lekárov, medzi ktorými práve Židia tvorili veľké percento pracovníkov.
Ako HSĽS podporovala nepokoje proti židovským spoluobčanom?
V prvom rade sústavnou antisemitskou propagandou, vo svojom ústrednom tlačovom orgáne Slovák, v regionálnych novinách a najmä v bulvárnej Slovenskej pravde. Tento denník začal vychádzať v roku 1936 a nebolo v ňom vari čísla, kde by sa neútočilo na židovských obyvateľov. V tomto smere sa zvlášť angažovali kňaz Karol Körper a Alexander Mach, ktorý sa neskôr smutne preslávil po vzniku Slovenského štátu. Po Krištáľovej noci v Nemecku zverejnila slovenská tlač príspevok, kde bolo napísané, voľne citované: „Nemecko nám ukázalo, ako treba riešiť židovskú otázku.”
Pripravovala sa HSĽS cielene na prevzatie moci v roku 1938?
HSĽS sa od 20.tych rokov vyhlasovala za jediného legitímneho predstaviteľa slovenského národa, hoci nikdy nezískala viac ako 33% hlasov. Na jeseň roku 1938 HSĽS využila nielen československú ale aj celoeurópsku krízu, sklamanie a dezilúziu po Mníchovskom diktáte, ktorý bol podpísaný 30.septembra 1938. Slovenská autonómia bola vyhlásená 6.októbra 1938 (prijatá ústavným zákonom 19.novembra 1938) pod taktovkou HSĽS. HSĽS mala jednoznačne autoritatívne a totalizačné tendencie. Ukázalo sa to napríklad na fakte, že aj Slovenská národná strana chcela autonómiu, ale nechcel sa zlúčiť s HSĽS. Jej činnosť bola jednoducho zakázané a strana rozpustená.
Začala HSĽS ako vládnuca strana s nejakými protižidovskou ostrejšou rétorikou alebo opatreniami už po vyhlásení autonómie?
V októbri 1938 sa HSĽS prihlásila k boju proti židoboľševizmu a začalo sa hovoriť, že treba riešiť židovskú otázku, hoci ešte stále existovalo Česko-Slovensko. Po Viedenskej arbitráži (prijatá 2.novembra 1938) stratilo Slovensko južné územia, čo bolo asi 10-tisíc kilometrov štvorcových a s nimi 800-tisíc občanov, prevažne Maďarov. Začalo sa hovoriť, že to zavinili Židia. Bolo to treba na niekoho zvaliť. Arbitráž robili Nemecko a Taliansko a bolo by divné, keby Joachim Ribbentrop, ako nemecký minister zahraničia, poslúchal želania slovenských Židov a aby im vyhovel. Maďarskí agenti zorganizovali v predvečer arbitráže v Bratislave zhromaždenie, kde požadovali pripojenie čo najväčšej časti Slovenska k Maďarsku. Na základe toho autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom dala v noci zo 4. na 5. novembra 1938 vyviesť na odstúpené územie, za novú hranicu, asi 7-tisíc slovenských Židov, ktorých predtým okradli a o ktorých sa hovorilo, že tí zavinili Viedenskú arbitráž. Maďari nechceli vyhnané osoby prijať. Za novou hranicou žili niekoľko týždňov v neľudských podmienkach. To bol prvý nečakaný a veľmi tvrdý úder proti Židom na Slovensku, ktorý schválil a podpísal Tiso ako predseda autonómnej vlády. V súvislosti s touto akciou sa na Slovensku prvýkrát objavil Adolf Eichmann, neskorší hlavný organizátor holokaustu. Na násilnom vyhostení vyše 7-tisíc ľudí sa podieľal Eichmannov splnomocnenec Jozef Faláth, čo bol viedenský Slovák, ktorí priviedol násilnícku skupinu z Viedne, ktorá asistovala pri tejto akcii slovenským úradom a príslušníkom Hlinkovej gardy. Vyvezených Židov bili a okrádali, bola to neobyčajne surová akcia. Po mnohých protestoch Tiso povolil, aby sa vyvezení Židia vrátili naspäť na Slovensko.
Diali sa aj iné útoky na židovskú menšinu na Slovensku?
Okrem toho začali opäť svojvoľné a násilné akcie a výtržnosti, napríklad v Trnave, v Piešťanoch a na Spiši. Na uliciach útočili na židovské osoby a vytĺkali výklady a okná na židovských obchodoch, resp. domoch. Akademická mládež bránila vstupu židovským spolužiakom do priestorov vysokých škôl, advokátska komora vylúčila zo svojich radov Židov. Počas trvania autonómie sa hovorilo, že sa židovská otázka bude riešiť kresťansky, čo bola a ostala v nastupujúcich pomeroch iba pokrytecká fráza. Začiatkom roka 1939 vznikol Sidorov komitét, ktorý mal na autonómnom Slovensku riešiť židovskú otázku. Karol Sidor bol popredný ľudácky činiteľ, v tom čase bol ministrom vlády v Prahe. Sidorov komitét začal pripravovať protižidovské právne normy, napr. definíciu Žida, prípravu budúceho arizačného procesu, atď. Žiadne antisemitské normy sa však v čase trvania autonómie (do 14. marca 1939) ešte neprijali. Radikálne sily sústredené okolo Hlinkovej gardy však neboli s takýmto riešením spokojné a požadovali postup voči židom podľa nacistického vzoru, majúc pred očami vidinu zmocnenia sa židovského majetku. Hlinkova garda mala vo februári 1939 v Rišnovciach pri Nitre zhromaždenie, kde z úst Alexandra Macha okrem iného odzneli slová: „My Hlinkova garda nepoznáme žiadny židovský majetok, poznáme len slovenský majetok. Majetok, ktorý Židia nakradli, sa im vezme”.
Čo sa dialo po vzniku Slovenského štátu 14.marca 1939?
Prvé vládne nariadenia boli vydané v apríli 1939, ktoré určovali definíciu Žida (podľa náboženstva), vylučovali ich z právnych služieb (mohli zastupovať len Žida, nie Slováka), zo štátnych služieb. Nastala celá séria vládnych nariadení, ktoré nemali formu zákonov. Neskôr boli prijaté aj zákony. Tiso vyhlásil, že budeme postupovať kresťansky, nebude sa opičiť po cudzích teóriách a vzoroch. To neskôr neplatilo. Vládne nariadenia postupne vyraďovali Židov z verejného života. Ministerstvo vnútra vydalo obežník adresovaný podriadeným úradom, kde sa doslovne hovorí, že Židov treba považovať nielen za cudzí živel, ale za trvalého nepriateľa Slovenského štátu.
Dalo by sa to nazvať ako organizovaná krádež židovského majetku?
Áno. Ozvali sa proti tomu niektorí národohospodári, že keď to bude takto pokračovať, tak Slovensko utrpí veľké hospodárske straty. Neprotestovalo sa proti arizácii a zaberaniu židovského majetku, ale proti tomu, ako ten proces prebieha. Nenašiel som žiadne dokumenty, kde by sa niekto ozval, že je to nespravodlivé. Aj keď to bolo spočiatku protiústavné. Keď sa prijal Arizačný zákon začiatkom roka 1940, tak generálny tajomník HSĽS vyhlásil, že „Pri riešení tohto problému neprichádzame do žiadneho konfliktu so svedomím, ani s kresťanstvom.“
Ozvali sa nejaké hlasy proti antisemitskej politike?
Áno, ozvala sa skupina evanjelických kňazov v novembri roku 1939, že to, čo sa so Židmi deje je nehumánne a nesprávne. Kritizovali to preto, lebo v septembri 1939 sa prijalo nariadenie, podľa ktorého všetci muži od 6. do 60. roku mali byť členovia buď Hlinkovej mládeže, alebo Hlinkovej gardy. V decembri 1939 sa síce vládne nariadenie novelizovalo, ale silný nátlak na vstup do Hlinkovej gardy stále existoval, ktorý postihoval hlavne štátnych zamestnancov, ale aj kňazov. Evanjelickí kňazi protestovali, prečo by mali vstúpiť do organizácie, ktorá nesie Hlinkovo meno, keď Andrej Hlinka sa často neúctivo vyjadroval na adresu evanjelikov.
Kedy sa teda začal holokaust na Slovensku?
V tejto prvej fáze si podľa môjho názoru ani Židia nevedeli predstaviť, kam to povedie. Často sa hovorí, že holokaust na Slovensku sa začal až vtedy, keď Židov začali vyvážať v dobytčích vagónoch v 1942 do vyhladzovacích táborov. Tento proces však začal už vtedy, keď sa označila skupina ľudí (v tomto prípade Židov) za nepriateľov, na základe náboženských, rasových a iných kritérií. Ako začiatok holokaustu na Slovensku možno označiť už spomínané vyvezenie 7-tisíc občanov do Maďarska, hoci sa potom vrátili späť. Holokaust sa začal vyvolávaním nenávisti. Riešenie židovskej otázky sa stalo najfrekventovanejšou vnútropolitickou otázkou počas existencie Slovenského štátu, v čase druhej svetovej vojny.
Článek byl převzat z tyzden.sk v rámci vzájemné spolupráce.
Ivan Kamenec sa narodil 27.augusta 1938 v Nitre. Vyštudoval odbor história - dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Titul kandidát vied získal v roku 1971. Vo svojom výskume sa zameriava na politické a kultúrne dejiny Slovenska 20.stororočia a na holokaust. Od roku 1969 je vedeckým pracovníkom v Historickom ústave SAV.
![CI_Postgradualy_1200x627_09_17-1[2].gif](https://static.wixstatic.com/media/1b7813_a5b1fd6bf3b24042a33910ba617fbb3f~mv2.gif)
