top of page

ARCHIV

V čem mají kritici demokracie pravdu (a opačně)?

Dějiny lidstva bychom teoreticky mohli přirovnat k nepřetržitému boji mezi svobodou a tyranií. Ať už zní tato věta jakkoli hyperbolizovaně, tak právě zachycuje myšlenku, která je přítomná ve většině ekonomických a politických děl hledajících optimální formu vlády a její funkce. Přinášíme první část eseje Michala Kodnára porovnávající klasická pro a proti demokratického zřízení.


AI / Michal Kodnár: skostnatelí politici premýšľajú nad tým ako riadiť spoločnosť.

Nie je sa čomu diviť, medzi vládcami a poddanými spravidla existoval antagonický vzťah. História je pritom plná všelijakých nepekných udalostí v súvislosti s tyranskými režimami, ktoré väčšine ľudí upierali akékoľvek práva a redistribuovali ich majetky, dôchodky a ich slobodu (ďalej už iba “hodnoty”) od poddanej väčšiny k vládnucej menšine.

Redistribúcia od menšiny k väčšine.

Intelektuálny odpor voči tejto forme fungovania spoločnosti sa začal formovať prevažne v 17. storočí v podobe európskeho liberalizmu. Tento myšlienkový smer je však užitočné rozdeliť na dve vetvy – a to nielen pre nás, rakúskych ekonómov. Tá prvá má korene v Škótsku a Anglicku (John Locke, Adam Smith, David Hume), chápe koncepciu slobody ako myšlienku vychádzajúcu z individualizmu a do praxe je uvedená v podobe obmedzenia moci vlády a zoštíhľovania štátu.


Druhá vetva liberalizmu vychádza z diel osvietencov a ideológov francúzskej revolúcie (napr. Voltaire a Rousseau) a má tendenciu smerovať skôr ku kolektivizmu, pričom vyzdvihuje “všeobecnú vôľu” a “vládu ľudu” ako vládu väčšiny. A nebudem sa mýliť ak poviem, že je to práve druhá vetva, ktorá v najväčšej miere prispela k tomu, že demokracia je dnes synonymom pre slobodu, racionalitu a vyspelosť. Ak bolo problémom tyranie práve to, že existovali protichodné záujmy medzi vládnucimi a poddanými, zdá sa, že neexistuje jednoduchšie riešenie, ako urobiť tieto dve skupiny totožnými. Zveriť vládu ľudu tak, aby si vládol sam. Univerzálnou odpoveďou sa tak stala demokracia, slovami Abrahama Lincolna: „vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“. A keď už raz mali byť vládcovia totožní s ľudom, tak “národ nepotreboval byť chránený proti svojej vlastnej vôli – neboli by pritom žiadne obavy, že bude tyranizovať sám seba“. Práve táto predstava sa podľa J. S. Milla rozšírila medzi príslušníkmi ostatnej generácie európskeho liberalizmu.


“Tí, ktorí uznávajú isté hranice pôsobnosti vlády – okrem vlád, o ktorých si myslia, že by nemali vôbec existovať – predstavujú medzi politickými mysliteľmi na kontinente svetlé výnimky.“ - J. S. Mill.

Rozhodujúcim kritériom pre posudzovanie existujúcich vládnych foriem sa tak stala ich demokratickosť. Tento – v 18. storočí ešte utopický ideál filozofov – sa stal v 20. storočí po prvej svetovej vojne reálnou formou vlády vo väčšine krajín západného sveta.


Avšak, implementovanie nejakého intelektuálneho ideálu do praxe automaticky odkryje aj jeho praktické nedostatky. A práve týmto nedostatkom a ich (často protichodným) vysvetleniam sa budeme venovať v tejto dvojdielnej sérii článkov.


Tyrania väčšiny a starogrécki libertariáni


“Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud…” – Abraham Lincoln
“Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud… …ale… …ľud je retardovaný.” – Osho

Demokraciu tu budeme chápať výhradne len ako metódu určovania politických rozhodnutí a tým pádom sa žiadnym spôsobom netýka obsahu týchto rozhodnutí (a teda – či sú sociálne, liberálne alebo iné). Demokratická forma vlády je definovaná výhradne ako vláda väčšiny.

Ak je potom spoločnosť do veľkej miery homogénna a záujmy jej členov sú viac-menej harmonizované, tak sa asi všetci zhodneme na tom, že vláda väčšiny nepredstavuje žiaden problém. Ten nastáva až v momente, keď je v spoločnosti prítomný stret rôznych záujmov.


To, koho záujem nakoniec preváži, bude v demokracii rozhodnuté na základe pravidla majority – verdiktu väčšiny. A teda ak väčšina – okrem toho, že má posledné slovo – má aj spoločný záujem, ktorého presadenie je na úkor menšiny, bude prijatá taká politika, ktorá redistribuuje hodnoty od menšiny smerom k väčšine.

Redistribúcia od menšiny k väčšine.

Demokracia je pritom jeden z mála ideálov v histórii myslenia, ktorý bol spopularizovaný skôr jeho kritikmi ako obhajcami. Medzi prvých kritikov patril antický filozof Sokrates. V jeho myšlienkach pokračoval aj jeho žiak Platón, ktorý považoval demokraciu za “vládu lúzy” a inštitucionalizované podriadenie rozumu vášňam. Podľa Platóna pritom existuje päť typov štátnych zriadení – aristokracia, timokracia, oligarchia, demokracia a tyrania. Toto zoradenie pritom nie je náhodné, ale od najlepšieho k najhoršiemu. Podobne aj jeho žiak Aristoteles používal pojem demokracia v negatívnych konotáciach a vo svojej klasifikácií štátnych zriadení zaradil demokraciu do kategórie “zlé a zvrátené” formy vlády. V zhode s takýmto modelom “väčšina-na-úkor-menšiny” videl problém v tom, že “v demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona“.


Samotní grécki filozofi navyše nemali prehnané ilúzie ani o inteligencii davu a otvorene kritizovali jeho hlúposť a ľahkosť, s akou sa nechá oklamať demagógmi a populistami. Tí následne radi zneužijú svoju moc nad chudobnými (väčšinou) a namieria ich hnev proti bohatým (menšine). Tento modelový strach z väčšiny pretrvával aj počas zakladania jednej z najväčších moderných demokracii – USA. Samotní Otcovia zakladatelia sa netajili ich intelektuálnym odporom k vláde ľudu.


Prvý americký prezident, George Washington, vyjadril svoju nechuť k demokracii v liste Jamesovi McHenrymu z 30. septembra 1798. Taktiež podľa Johna Adamsa, druhého amerického prezidenta, nemala “demokracia nikdy medzi vzdelancami svojho zástanca” a v súlade s vyššie popísaným modelom píše, že „Ak dá človek demokratom viacej než podiel na vládnucej moci, t.j. dá im vodcovské postavenie alebo prevahu vo vládnucej moci (legislatívu); potom odhlasujú všetok majetok z vašich rúk, z rúk vás, aristokratov.“


Jeden z autorov Deklarácie nezávislosti, Thomas Jefferson, v liste Mannu Pageovi píše o “svinských masách”. Alexander Hamilton, snáď najnadanejší zo všetkých Otcov zakladateľov, ľutoval, že sa Spojené štáty nemôžu stať monarchiou. James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov, sa zasa obával, že zákony nebudú “schopné ochrániť vlastnícke práva proti duchu demokracie” (Kuehnelt-Leddihn, 2010, s. 58-70).


V najznámejšom liste číslo 10 z Listov federalistov zasa Madison píše o tom, že: “naše vlády sú príliš nestále, v sporoch rôznych strán nie je brané do úvahy verejné blaho a rozhodnutia sú často prijímané nie podľa zásad spravodlivosti a s ohľadom na práva menšiny, ale na základe väčšej sily zaujatej a spupnatej väčšiny.” (Listy federalistov, 2002, s. 71.) S výstižným pomenovaním “tyrania väčsiny” zasa prišiel v 19. storočí politický filozof Alexis de Tocqueville v jeho diele Demokracia v Amerike:


„Väčšina má v Spojených štátoch obrovskú faktickú moc. Vždy, keď v nejakej otázke rozhodne, neexistujú prakticky prekážky, ktoré by mohli nie snáď zastaviť, ale ani spomaliť jej postup a poskytnúť jej čas, aby vypočula sťažnosti tých, ktorých na svojej ceste drví.“

Predikčnú schopnosť tomuto modelu “väčšina-na-úkor-menšiny” však pripisujú aj súčasní teoretici. Napríklad Hans Herman Hoppe, autor knihy “Demokracia – boh ktorý zlyhal” vyzýva čitateľov: „Predstavte si svetovú vládu zvolenú demokraticky tak, že každému žijúcemu človeku na celej planéte patrí jeden hlas. Aký by bol pravdepodobný výsledok takýchto volieb? Pravdepodobne čínsko-indická koaličná vláda. A aké by bolo najpravdepodobnejšie rozhodnutie tejto vlády, ktorým by sa snažila uspokojiť svojich voličov a dosiahnuť znovuzvolenie? Pravdepodobne by dospela k záveru, že ľudia v takzvanom západnom svete sú príliš bohatí, zatiaľ čo zvyšku sveta, najmä Číne a Indii, sa bohatstvo nedostáva, takže je nevyhnutné zaviesť systematické prerozdeľovanie bohatstva a dôchodku.“ Rovnako aj jeden z najvýznamnejších ekonómov 20. storočia, Knut Wicksell, bral tento model do úvahy, keď písal o “novej a spravodlivej” teórii zdanenia, ktorá silno ovplyvnila verejné financie v druhej polovici 20. storočia. Wicksell žil vo Švédsku, kde bolo za jeho života volebné právo obmedzené veľkosťou bohatstva a dôchodku a preto sa ¾ mužov nemohlo zúčastniť volieb. Zvolení politici tak zastupovali spravidla len bohatšiu časť obyvateľstva, pričom rozhodovali o daniach platených všetkými. Wicksell takéto fungovanie demokracie pochopiteľne kritizoval. Bol napríklad proti, keď sa malo prijať rozhodnutie o financovaní nových lodí pre námorníctvo, pričom bremeno bolo do veľkej miery presunuté na chudobných. Z tohto dôvodu bol Wicksell obhajca všeobecného volebného práva. Na druhej strane si však uvedomoval, že takýto volebný princíp by zas zvýhodňoval väčšinu chudobných – a práve preto ako kritérium “spravodlivej” dane presadzoval Wicksell podmienku jednohlasnosti. Každá zastúpená strana tak dostala možnosť veta. Mnohé nové javy v spoločnosti, ktoré prišli v 20. storočí s demokratizáciou, však tento model nedokázal vysvetliť.


Tyrania menšiny

„V zákonodarnom zbore máme zástupcov pšenice, mäsa, striebra a ropy, ale predovšetkým zástupcov rôznych zväzov. Jediná vec, ktorá nie je zastúpená v zákonodarnom zbore je národ ako celok.“ – Ludwig Von Mises

V 60. a 70. rokoch 20. storočia prišla revolúcia v pohľade na (ne)fungovanie demokracie. Demokracia sa totižto stala predmetom výskumu ekonómov. Priekopníkom bol Downson, ktorý v roku 1957 pomocou teórie racionálnej voľby ukázal, že racionálny volič sa o politiku nezaujíma – je racionálnym ignorantom – keďže „V oblasti politiky je iracionálne byť dobre informovaný, výnosy zo získaných potrebných dát sú natoľko nízke, že neospravedlňujú vynaloženie času a iných zdrojov na ich získanie.“ (Downs, 1957, s. 259). V skratke – v demokracii sa neoplatí byť informovaný, lebo informovanosť “za to nestojí”.


Okrem tohto sa objavili aj rozsiahle empirické štúdie, ktoré skutočne objavili rozsiahlu nevedomosť na strane voličov (Somin, 2013). Logickým dôsledkom racionálnej ignorancie voličov je teda určitý manévrovací priestor pre politikov. Ak totižto informácie smerujú len jedným smerom – od voličov k politikom (vo forme volenia) – ale už nefunguje spätná väzba od politikov k voličom (vo forme kontroly voličmi), môžu si tak politici do určitej miery robiť, čo chcú. Pričom tomu tak do veľkej miery nie je z dôvodu, že by politici dokázali tak dobre skrývať ich činy, ale skôr preto, že to voličov (racionálne) nezaujíma. Ani samotný manévrovací priestor pre politikov by však sám o sebe nepredstavoval pre demokraciu problém – ak by títo politici sledovali verejný záujem. Tento predpoklad benevolentnosti bol však spochybnený dvoma ekonómami – Buchananom a Tullockom, konkrétne v roku 1962. Tí ukázali, že neexistuje najmenší dôvod prechovávať romantické očakávania voči politikom. Vlastný záujem sledujúci jednotlivec sa zvolením do politiky nezmení na spoločenského altruistu. Teória verejnej voľby tak prišla s tzv. metodologickou symetriou. To, ktorým smerom sa vlastným záujmom motivovaní politici v ich manévrovacom priestore budú následne pohybovať, presvedčivo naznačil ďalší ekonóm, Mancur Olson (1971). Dovtedajší predpoklad o skupinovom konaní bol založený na jednoduchej logike – ak (opodstatnene) predpokladáme, že jednotlivci sledujú svoj vlastný záujem, tak potom aj skupina jednotlivcov so spoločným záujmom bude tento svoj spoločný záujem sledovať. Inak povedané, ak majú členovia určitej skupiny spoločný cieľ, budú jednotlivci v tejto skupine konať tak, aby ho dosiahli. Bol to práve Olson, ktorý spochybnil túto predstavu.

 
 

V jeho práci “Logic of Collective Action” ukázal, že spoločný cieľ určitej skupiny má z pohľadu jednotlivca charakter kolektívneho statku a preto dominantnou stratégiou každého člena (teda stratégiou bez ohľadu na to, čo spravia ostatní) je neprispieť k jeho naplneniu (teda stať sa čiernym pasažierom). Preto sú to výhradne malé a úzko špecializované skupiny, ktoré sa dokážu formovať, organizovať a následne koordinovať svoje konanie za účelom svojho úzkeho kolektívneho prospechu. A to na rozdiel od veľkých skupín, kde sa každý racionálne spolieha na toho druhého, že bude niesť náklady za presadzovanie spoločného záujmu. Ak tieto veľké skupiny nedisponujú donucovacou silou alebo možnosťou aplikovať selektívne incentivy, ostávajú často neorganizované a ich spoločné ciele nenaplnené. Olson tak v manévrovacom priestore politikov ukázal smerom k úzkym záujmovým skupinám. Ako protistrana neinformovaných voličov tak v demokracii prichádzajú dobre informované úzke záujmové skupiny so špecializáciou na koncentrovanie výnosov a rozptyľovanie nákladov. Záverom teórie verejnej voľby (racionálna ignorancia voličov; manévrovací priestor politikov; ich motivácia vlastným záujmom; a životaschopnosť úzkych záujmových skupín, na rozdiel od veľkých) je teória systematickej tendencie redistribúcie hodnôt v demokracii od väčšiny k menšine, teda presne opačná ako v predchádzajúcej časti.


 

Michal Kodnár je studentem programu Economics, Business, Politics na Vysoké škole CEVRO. Článek vznikl v rámci semináře Na semestr novinářem.

166 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

NEJČTENĚJŠÍ

HLAVNÍ PARTNER

1.png

PARTNEŘI

CI_Postgradualy_1200x627_09_17-1[2].gif
CZ_DEFENCE_ctverec_claim_krivky.jpg
Screenshot 2021-05-27 at 9.58.59.png
bottom of page