ARCHIV

POJAR: Západ ukazuje pokrytecký pacifizmus. Keby Izrael počúval jeho rady, už dávno by neexistoval

Aktualizováno: 23. 7. 2021

Predstavme si situáciu, keď by agresor vystrelil 4 000 rakiet na Paríž, Londýn či Washington. Územie agresora zrovnali so zemou – právom. Ak sa však úspešne bráni Izrael, Západ vyzýva na zloženie zbraní. Keby Izrael počas svojej existencie počúval rady Západu, najmä Európy, už by dávno neexistoval, hovorí v rozhovore bývalý veľvyslanec Česka v Izraeli Tomáš Pojar.


Zdroj: NGUYEN PHUONG THAO/CNC/PROFIMEDIA, tyzden.sk.

Posledné dni počúvame v médiách, že prímerie medzi Gazou a Izraelom nastalo vďaka medzinárodnému tlaku, je to naozaj tak? Čiastočne áno. Myslím, že keby nebol na Izrael vyvíjaný tlak, ešte pár dní by bombardoval niektoré ciele Gazy. Hamas bol evidentne pripravený na prímerie už niekoľko dní. Práve Izrael chcel ešte zasiahnuť pár cieľov. Dúfame, že ďalšie kolo vojny s Hamasom nás čaká pravdepodobnejšie neskôr než skôr, konflikt sa však rozhodne neskončil.

Prečo Izrael nezničil aj ostatné ciele, ktoré chcel? Pretože sa naň vyvíja zo zahraničia tlak a preň svoje bojové operácie nemôže dokončiť. Nemá na ne dosť času.

Ako to myslíte, že nemá dosť času? Svet naň vyvíja taký tlak, že sa stáva v očiach sveta agresorom, aj keď sa Izrael v skutočnosti bráni útokom teroristickej skupiny. Nemôže si dovoliť pokračovať, hlavne vo chvíli, keď naň tlačí najväčší spojenec, teda Spojené štáty.


Západ tlačí na Izrael, respektíve mu upiera právo brániť sa. Nedáva mu dostatočný čas a možnosti na obranu vlastných občanov. Vždy trvá niekoľko dní, kým tlak na Izrael vzrastie. Je však isté, že po niekoľkých dňoch protiofenzívy medzinárodný tlak na Izrael príde.

Kedy bude podľa vás tento konflikt opäť eskalovať?

Vzhľadom na to, ako dlho tie boje trvali a ako masívne, ale krátko Izrael zasahoval, dúfam, že prímerie vydrží niekoľko rokov. Izraelčania hovoria, že by bol úspech, keby sa medzi Gazou a Izraelom nebojovalo päť rokov. Myslím si však, že sa to nedá zaručiť. Po minulej päťdesiatdňovej prestrelke trval pokoj bez zbraní s drobnými porušeniami sedem rokov. Predpokladám, že pár rokov by to azda mohlo trvať, ale istota tu nie je.


Prečo sa nevyvíja tlak na Gazu a Palestínčanov, aby neútočili na Izrael?

Na Izrael sa berie úplne iný meter než na ostatné armády sveta. Od prvého dňa, keď začnú dopadať rakety na Izrael, sa hovorí o tom, že musí nastať mier. Izrael kritizujú za to, že sa vie brániť, má na svojej strane málo obetí a že tých viac než štyritisíc rakiet nedopadlo na izraelské územie a nezabilo tam ľudí. Izrael sa vie brániť, vie bojovať a má protiraketový systém, ktorý nie je bezchybný, no väčšinu rakiet zasiahne. Neustále počujeme, koľko je mŕtvych na strane Palestíny a koľko na strane Izraela. Bez toho, aby sa hovorilo o tom, kto prvý začal vystreľovať rakety a kto cielene mieri na civilné ciele.


Prvý, kto volá po prímerí, je Západ. Západ tlačí na Izrael, respektíve mu upiera právo brániť sa. Nedáva mu dostatočný čas a možnosti na obranu vlastných občanov. Vždy trvá niekoľko dní, kým tlak na Izrael vzrastie. Je však isté, že po niekoľkých dňoch protiofenzívy medzinárodný tlak na Izrael príde. Motívov, prečo to tak je, je hneď niekoľko. Jednak ide o západnú predstavu o tom, ako funguje svet – že si všetci vedia sadnúť okolo okrúhleho stola a tam sa na všetkom dohodnúť. Západ verí, že žiadna armáda a obrana nie sú potrebné. Západný svet, a najmä Európa, je veľmi pacifistický a nedokáže pochopiť, že existujú krajiny, na ktoré sa útočí a ktoré sa musia brániť.


Rozumiem tomu správne, že Izrael kritizujú za úspešnú obranu? Nejde teda o pokrytecký pacifizmus?

Áno, Izrael kritizujú za úspešnú obranu. Samozrejme, že je to pokrytecký postoj. Keby sme si predstavili, že by rakety dopadli na Londýn, Paríž alebo Berlín či Washington, bolo by to o inom. Územie agresora, ktorý by rakety vypálil na tieto štáty, by bolo zrovnané zo zemou. Keď Bin Ládin zaútočil na Washington a na New York, Spojené štáty šli do vojny, aby potrestali a dolapili páchateľa. Takéto konanie som podporoval. Izrael však túto možnosť nemá. Je mu dlhodobo odopieraná. Keby Izrael počas svojej existencie počúval rady Západu, najmä Európy, už by dávno neexistoval. Izraelčania vedia, že majú poriadne premýšľať nad tým, ktoré rady z Európy si vezmú k srdcu.


Aký je váš pohľad na názor, že tento konflikt potrvá ešte niekoľko desaťročí?

Je to dosť možné. V blízkej budúcnosti tento konflikt nemá riešenie. Neviem, čo bude o dvadsať, tridsať či päťdesiat rokov. Možno existuje nádej, že sa riešenie nájde, alebo že bude prímerie trvať naozaj dlho. Hamas je vládcom pásma Gazy a je presvedčený, že skôr či neskôr musí ovládnuť celé územie medzi Stredozemným morom a Jordánskom. Osobne som sa s niekoľkými členmi Hamasu stretol a oni tomu skutočne veria a myslia si, že si to praje Boh. Nevedia, či sa tak stane o rok alebo o sto rokov, ale veria, že to tak bude a urobia všetko pre to, aby to tak bolo. Izrael je zase presvedčený, že sa musí brániť a prežiť a tiež pre to urobí všetko. Tieto dva naratívy tam, jednoducho, budú. Nie je možné sa dohodnúť a dospieť k trvalému mieru.



Prečo západný svet nekritizuje aj to, že sú hranice medzi pásmom Gazy a Egyptom alebo medzi arabskými štátmi zatvorené?

Nikto z Blízkeho východu nechce mať s Hamasom a s pásmom Gazy nič spoločné. Ani Egypťania. Hamas je Moslimské bratstvo. Ak vidí egyptská vláda v niečom hrozbu svojej existencie, tak je to práve Moslimské bratstvo. Hamas je preto pre nich najväčším nepriateľom. Rovnako z neho má strach veľká väčšina arabských krajín Blízkeho východu, pretože radikálny islam je hrozbou pre ich existenciu a ich stabilitu. Hamas má momentálne podporu troch krajín – Iránu, Turecka a Kataru. Ostatné krajiny s ním nechcú mať nič spoločné. Preto teraz väčšina arabských krajín nekritizuje izraelskú a egyptskú blokádu Gazy. Vedia, že Hamas musí byť blokovaný, inak sa jeho moc môže rozšíriť.


Smutná realita na palestínskej strane je, že keby mali voľby, tak by vyhral Hamas. Alternatíva palestínskych území nie je, že by sa palestínska samospráva presunula zo Západného brehu do Gazy, ale že sa vláda Hamasu rozšíri z Gazy na Západný breh. Preto Izraelčania vedia, že musia nejakým spôsobom stále ovládať Západný breh. Keby sa z neho úplne stiahli, dopadlo by to rovnako, ako keď sa stiahli z Gazy v roku 2005. Celú Gazu ovládla teroristická organizácia Hamas. Toto je realita, ktorú si nechcú elity v Európe pripustiť, lebo naivne snívajú o tom, ako si všetci majú spolu sadnúť, prejaviť trochu dobrej vôle, dohodnúť sa a zavládne mier. Izraelčania a Palestínčania však veľmi dobre vedia, že to nie je také jednoduché a nie je to ani realistické. Mier nie je v súčasnej dobe realistický. Realistický je skôr nejaký spôsob lepšieho spolunažívania. To je, koniec koncov, vždy lepšie než vojna.


Niektorí si myslia, že sa treba stiahnuť zo Západného brehu. No nie preto, že by Izrael nemal právo na tie územia, ale preto, aby demonštrovali, že takto to dopadne, keď opustíme Západný breh. Čo si o tom myslíte?

Toto už nie je zaujímavé riešenie. Spravili to Izraelčania v Gaze v roku 2005 a je evidentné, čo sa stalo. Ak by sa stiahli zo Západného brehu, stane sa z neho Gaza. Západný breh obklopuje Jeruzalem, v zásade susedí s Tel Avivom a tvorí hranicu s Jordánskom. Koniec koncov, ak má niekto z takéhoto vývoja strach, tak sú to skôr Jordánci než Izraelčania. Vláda Hamasu na Západnom brehu by mala devastujúce účinky na jordánsku vnútornú politiku a na priechodnosť touto hranicou. Fatálne by to destabilizovalo Jordánsko, jednu z mála krajín z tejto oblasti, ktorá je relatívne osvietená a umiernená. Kolaps Jordánska si azda nepraje nikto okrem tých krajín, ktoré chcú šíriť v tejto časti sveta chaos. Je nepochopiteľné, že Európania idú týmto smerom, hoci aj nevedomky. Nevedia domyslieť, čo by to znamenalo. Mnoho Európanov si nie je schopných pripustiť, že reálne voľby na Blízkom východe nie sú medzi dobrým a zlým variantom, ale medzi variantom zlým, horším a najhorším.


Je riešenie dvoch štátov nedosiahnuteľným cieľom?

Myslím si, že áno. Bolo by potrebné definovať, čo je to suverénny štát, a teda čo sú to dva suverénne štáty. To má vo svete rôzne podoby a je otázka, o akej suverenite hovoríme. V skutočnosti som hlboko presvedčený, že debata o jednoštátnom či dvojštátnom riešení je do určitej miery nezmyselná a nakoniec bude riešením jeden a pol štátu alebo dva a pol štátu. Rozhodne sa to však nevojde do škatule jedno- alebo dvojštátneho riešenia tak, ako si ho dnes v Európe predstavujeme. Je to územie, na ktoré si robia nárok nielen Izraelčania a Palestínčania, ale aj okolité štáty, a vlastne celý kresťanský a moslimský svet.


Prosto, to malé územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán je historicky miesto veľkého sváru a potenciálne veľkých konfliktov. Ak niektoré konflikty trvajú tisícky či stovky rokov, je veľmi pravdepodobné, že ešte nejaký čas budú pokračovať. Problém riešenia trvalého mieru je, že nejde iba o Židov a Arabov alebo Izraelčanov a Palestínčanov na tom území. Keby to bolo iba o nich, myslím, že by k tej dohode už aj došlo. Problém je, že v inej rovine je to konflikt medzi izraelským a arabským svetom a zároveň konflikt medzi izraelským a islamským svetom, ktorý teraz reprezentuje hlavne Irán a Turecko. Tieto roviny sú veľmi asymetrické, čo sa týka veľkosti populácie, územia, ekonomiky a armády. A keďže sa tam tieto asymetrické roviny pretínajú, tak by museli byť všetky roviny v jednej chvíli v určitej rovnováhe, aby mohlo dôjsť k mieru. To je veľmi málo pravdepodobné a musel by sa stať zázrak.


Preto si myslím, že máme byť realisti a máme sa snažiť, aby tá situácia smerovala skôr k mieru než k vojne. Rozhodne však nejde o veľké mierové plány. Keď tieto plány vybudujú očakávania, ktoré nie sú naplnené, vedie to iba k väčšiemu konfliktu. Treba len podporovať všetkých ľudí, ktorí tam žijú, aby žili v mieri a neviedli medzi sebou vojny. Ani Izraelčania, ani Palestínčania nie sú v danej chvíli presvedčení, že dosiahnutie mieru je reálne. Myslím si, že v tom sú realistami, pretože tam žijú. To však neznamená, že si prajú vojnu. Ale tých radikálov, hlavne na palestínskej strane, ktorí si skôr prajú konflikt, nie je úplne málo.


O čom svedčí to, že Hamas vyhral prvé slobodné voľby v Gaze a odvtedy stále vyhráva? Hamas má v politickom pláne zničenie Izraela, čiže jeho voliči si mier určite neprajú...

Hamas vyhral jedny voľby a odvtedy sa žiadne iné nekonali. Nepochybne má medzi obyvateľmi podporu. To, aká je silná, nemožno zmerať. Nemožno robiť nezávislé prieskumy verejnej mienky, lebo ľudia, ktorí tam žijú, majú často strach vyjadriť svoj názor. Keby aj Hamas nemal väčšinovú podporu, tak je jeho podpora stále dosť veľká. Keby boli voľby na západnom pobreží, Hamas by sa iste stal najsilnejšou politickou silou na tomto území.


Čo chcel Hamas docieliť útokmi na Izrael, keď už vopred museli vedieť, že tieto útoky im nezabezpečia víťazstvo?

Stúpenci Hamasu majú dlhodobú víziu poraziť Izrael. Vedia, že ho neporazia zajtra. No veria, že každé kolo konfliktu a každá vojna Izrael oslabí a časom zvíťazia. Vidia, že križiacke kráľovstvo tam bolo dvesto rokov, ale nakoniec padlo. To isté si myslia o Izraeli. Chcú prispieť k jeho pádu, berú to ako svoje poslanie. Z krátkodobého hľadiska sa na jednej strane správajú politicky a chcú mať podporu moslimského sveta a z Európy. Vďaka každej vojne získavajú stúpencov na Blízkom východe aj v Európe. Zároveň vďaka tomu získavajú peniaze pre vládu a na budúcu vojnu.


Posledná rovina je fungovanie teroristickej organizácie. Tá potrebuje bojovať a robiť útoky. Keby ich nerobila, zoslabla by alebo by prestala existovať. Cieľom Hamasu je zasiahnuť civilné obyvateľstvo, vlastné i protivníkove, tak, ako to popisuje definícia terorizmu. Aj z toho získavajú body. Rozosievajú teror vo vlastnej populácii a konsolidujú svoju moc a popularitu. Zároveň vďaka obetiam na palestínskej strane majú nekritické sympatie vo svete. Potom sa porovnávajú obete Izraela a Palestínčanov a vníma sa to nespravodlivo. Pričom civilné obete v Izraeli boli zasiahnuté cielene. Keby nefungoval izraelský obranný systém, počet obetí by bol oveľa väčší. Na druhej strane je niekoľko sto mŕtvych Palestínčanov.



Som presvedčený, že sa nakoniec aj v tomto konflikte ukáže, ako v predošlých, že zhruba dve tretiny mŕtvych sú príslušníci Hamasu, Džihádu alebo iných organizácií. Tretina civilistov zahynie preto, lebo sa Hamas zakopáva pod školy, mešity a domy novinárov, pretože chce používať civilistov ako ľudské štíty. Vyhovuje mu to, lebo je vďaka tomu populárny vo svete.


Je to paradox, ale takto to funguje. Netreba zabúdať aj na to, že mnoho civilistov z tejto tretiny je zasiahnutých raketami Hamasu. Dvadsať percent, teda viac ako 800 vystrelených rakiet Hamasu, dopadlo v samotnej Gaze! Navyše, veľa radikálov a vojakov sú deti okolo pätnásť až osemnásť rokov, ktoré bojujú dobrovoľne a z presvedčenia. Keby sa počítali ako armáda, štatistiky by vyzerali inak. Hamasu vyhovuje, že môžu ukázať civilné a detské obete, lebo tým získava sympatie a financie. A, koniec koncov, novinári majú detské obete radi, ich zábery jednoduchšie obletia svet.


 

Tomáš Pojar, diplomat, bezpečnostní analytik, garant programů MBA – kybernetická bezpečnost a MPA - diplomacie a prorektor pro zahraniční vztahy a další vzdělávání na vysoké škole CEVRO Institut, v minulosti působil například jako ředitel humanitární organizace Člověk v tísni, náměstek ministra zahraničních věcí nebo český velvyslanec v Izraeli.


Článek byl převzat z tyzden.sk v rámci vzájemné spolupráce.

1 074 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše