Ochráni daňová brzda naše bohatstvo?

Česká republika má v zákone stanovenú hranicu dlhu 55% HDP, Slovenská republika mala 50%, ale už ju ide posunúť na 55% HDP. Zodpovedné rozpočtové hospodárenie sa ale v oboch krajinách vyplo, minimálne na dva roky. Prepad HDP dáva vládam povolenku na deficity bez obmedzení. Po skončení krízového obdobia bude Slovensko čeliť Pravdepodobne 70% dlhu. Takto vysoký dlh nedokáže dostatočne rýchlo znižovať hospodársky rast. Na úsporné opatrenia nie sú slovenskí politici "zvyknutí". Dôjde k zvyšovaniu daňového zaťaženia? Kto nakoniec zaplatí Schillerovej daňovej balíček? Daňový poplatník sa oprávnene pýta, pred čím ho vlastne má dlhová brzda ochrániť. Na Slovensku v tejto súvislosti vznikla zaujimavá iniciatíva - nepotrebujeme pridať k dlhovej brzde aj daňovú brzdu?

Jedna zo základných poučiek ekonómie hovorí, že prvý krajec chleba vám prinesie najvyšší úžitok. Rozhodne vyšší, ako druhý krajec, a ten tretí, ten už mnohým prinesie skôr náklady. Toto pravidlo klesajúce hraničného úžitku platí všeobecne, na všetky ľudské činnosti. Aj pre verejnú správu.

Prvých desať percent daňového zaťaženia prináša výrazne vyšší úžitok ako posledných desať percent. Za prvých desať percent zafinancujete súdnictvo, políciu, armádu, základné aj stredné školy, ochranu životného prostredia, zdravotníctvo pre ľudí bez príjmu a ešte vám ostane desaťnásobok toho, čo dnes dávame na dávky v hmotnej núdzi. Čo vám prinesie posledných desať percent z celkového 40% daňového zaťaženia? Nákup stíhačiek, namiesto ich prenájmu, nefunkčnú digitalizáciu verejných služieb, otcovskú, obedy zadarmo pre všetky deti, hoci to 80% z nich nepotrebuje, úradníka, ktorý kontroluje, či na turistickej topánke je označenie turistická topánka.

To, ako rast daňových príjmov zvyšuje nekvalitu verejných výdavkov, sme veľmi dobre videli v predchádzajúcom volebnom období. 13. dôchodok je mementom tejto politickej „choroby“, ktorú rozpoznáte podľa výroku – musíme sa s občanmi rozdeliť o (ich) ekonomický rast.

Ešte viac toto neefektívne rozdávanie daňových príjmov vidieť zo správ Útvaru hodnoty za peniaze. Útvar, ktorý musí opatrne kritizovať výdavky ministerstiev, vidí oficiálne úspory za stovky miliónov eur. Pod rúškom tmy by ich iste identifikoval v miliardách. Existencia týchto správ je pritom podmienená prísľubom, že dosiahnuté úspory budú prerozdelené v rámci daného rezortu. Ak to tento proces zjednodušíme na príklade, tak na ministerstve práce sa šetrí, aby sa mohol vyplácať 13. dôchodok. Vďaka zaniknutej Implementačnej jednotke, ktorá mala hodnotiť a stimulovať dosahovanie úspor vieme, že tieto úspory na ministerstvách sa dlhodobo nedarí dosahovať.

Dlhová brzda brzdí dobre len v dobrých časoch

Politici si nechcú dať siahnuť na svoje zdroje. Síce radi rozprávajú o vyrovnaných rozpočtoch, ale veľmi dobre vedia, že ich kľúčová moc spočíva vo vymýšľaní nových výdavkov, či ich zvyšovaní. Toto vymýšľanie mala zastaviť dlhová brzda. Akýmsi zázrakom sa podarilo opozícií a koalícii v roku 2011 zhodnúť na tom, že dlh Slovenska by nemal presahovať 40% HDP. Ak by sa dlh priblížil k 50%, vláda by musela zostaviť vyrovnaný rozpočet. Tento zákon dostal prezývku Dlhová brzda, zriadil tiež nový kontrolný orgán verejných financií s názvom Rozpočtová rada a získal váhu ústavného zákona. A donedávna aj ľavicová vláda ho ako tak rešpektovala, a pomocou ekonomického rastu podiel dlhu na HDP klesal.

Ukázalo sa však, že dlhová brzda brzdí dobre len v dobrých časoch. Prišla ekonomická kríza výrazne posilnená COVIDom a na Slovensku sa nikto nepýtal, s akým dlhom by sme mali chcieť z tejto krízy vyjsť. Vláda nastrelila deficit podľa potreby, ukazuje sa, že dokonca prestrelila o miliardu eur. Minulý rok končila vláda s dlhom 48,5% tento rok sa Slovensko prvýkrát pozrie za hranicu 60% HDP.

Na taký skok v dlhu nebol ústavný zákon stavaný, obrazne povedané, odstrelilo mu všetky kontrolky. Pochopiteľne, na stole je už novelizácia, ktorá nielenže posúva horný limit dlhu o 5% vyššie, ale aj definuje obdobie, za ktoré by sa Slovensko malo dostať do dlhového optima na 15(!) rokov.

Novelizácia síce obsahuje nový prvok kontroly míňania, tzv. výdavkové limity, ale tieto sú opäť formulované tak, aby ponechávali politikom istú mieru voľnosti.

Skôr než prejdeme k dlhovej brzde, ešte musím vysvetliť, ako to na Slovensku máme s tzv. Ústavnými zákonmi. Získali tu nesmiernu popularitu. Ústavným zákon sa zakázal prevoz vody potrubím do zahraničia. Ústavným zákon sa zaviedol strop odchodu do dôchodku. Ten už bol našťastie zrušený. Pred mesiacom sa ústavným zákonom ešte zaviedlo právo rodičov na dôchodku získavať od ich pracujúcich detí príplatok k dôchodku, tzv. rodičovský bonus. Ústavnými zákonmi sa darí slušne betónovať rast verejných výdavkov.

Minulá vláda sa na občanov vykašľala a zaťala im sekeru vo výške 3,5% HDP. Takto vysoký by bol deficit aj bez koronakrízy. Toto správanie nezastavila ani dlhová brzda, ani európske pravidlá zodpovednej fiškálnej politiky.

Samozrejme, odnesie si to nová vláda, ktorá sa bude musieť vysporiadať s mohutným deficitom. Bude hľadať riešenie, ktoré bude niekde v intervale od – zoškrtať adekvátny objem výdavkov až po zafinancovať celý deficit zvýšením daní.

Politici neradi škrtajú výdavky, v rokoch 2012 a 2013 sme videli, že omnoho radšej volia „dočasné“ zvyšovanie daní, ktoré sa potom stane novým „optimom“. Oproti roku 2007 vzrástlo daňové zaťaženie o tretinu!

Rozpočet na roky 2022 a 2023 neobsahuje žiadne reštrikčné opatrenia. Zato vieme, že analytici Inštitútu finančnej politiky na Ministerstve financií už roky navrhujú zvýšenie daní z majetku, uhlíkovú daň, či daň z cukru. Pravdepodobnosť rastu týchto daní je vysoká, a len najväčší optimista verí tomu, že v rovnakej miere budú klesať priame dane a odvody. Pravdepodobnosť, že nová vláda zafixuje novými daňami výdavky Fica, Danka a spol., je vysoká.

Preto je neuveriteľné, že sa našli medzi politikmi takí, ktorí sú ochotní si dať jednu ruku za chrbát a možnosť zvyšovania daní si zakázať. Sulíkovci prišli s návrhov tzv. Daňovej brzdy. Do tej istej novelizácie dlhovej brzdy chcú pripojiť ustanovenia o maximálnej výške daňovo-odvodových príjmov, sadzbe dane právnických osôb a zaťažení práce. Podľa Medializovaného kompromisného návrhu nejde o radikálny zásah, stále umožňuje verejnej správe kontrolovať 40% vytvorenej hodnoty (v roku 2019 41,4%). Pri povrchnom prelete nad verejnými výdavkami je zrejmé, že dodržanie tohto limitu by zodpovednej vláde nepôsobilo žiadne problémy, stačí prestať nerozvážne sľubovať a zoškrtať niektoré nánosy rozdávania z minulých rokov.

Že máme nízke výdavky v porovnaní s priemerom OECD? Za prvé, nikde nie je napísané, že spoločenské problémy sa majú riešiť len verejnými výdavkami. Švajčiarsko zdaňuje výrazne menej ako Dánsko. Za druhé, HDP nie je dobrý ukazovateľ na porovnávanie krajín, nereflektuje rozdiely v štruktúre ekonomík. Platí však, že už dnes priemerný daňový poplatník na Slovensku zaplatí na daniach z príjmu a spotreby takmer 60% príjmu, čo je štandard vyspelých krajín.

Daňová brzda v podobe ústavného zákona je neštandardný spôsob presadzovania zodpovednej politiky. Bude celkom zložité ju vymáhať. Isteže, dnes opozičná ľavica nebude s ústavnou podobou tejto brzdy súhlasiť, ale zároveň sa jej nemusí až tak báť. Veď ústavnú väčšinu mala, alebo mohla mať, celých uplynulých 8 rokov.

Preto je prekvapujúci odpor zvyšku súčasnej koalície voči tejto brzde, ktorá vytvorí skutočný tlak na prioritizáciu výdavkov. Nasledujúcich 5 rokov bude pritom kľúčových. Verejné financie by sa mali dostať z obrovských deficitov a lekcia z predchádzajúcej krízy hovorí jasne. Zvyšovanie daní nikdy nebude dočasné. Daňová brzda tak môže poslúžiť ako dodatočný „austerity“ argument v diskusii o znižovaní deficitu. Na rozdiel od zložitých konštrukcií európskych fiškálnych pravidiel, hádok o definíciu primárneho salda, je veľkou výhodou tejto brzdy, že jej bude verejnosť rozumieť. Vrátane politikov.

---

Autor je ekonomický analytik INESS, Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz.