Banner_Patreon1.jpg

ARCHIV

NEJČTENĚJŠÍ

Kto bol Viliam Široký. Politik bez svedomia a jeden z najmocnejších komunistov

Hoci dnes už zapadlo jeho meno prachom, Viliam Široký patril dlhé roky medzi najmocnejších a najbrutálnejších politikov komunistického Československa.


Podpredsedovia vlády Široký, Gottwald a predseda vlády Fierlinger, 1946, zdroj: Jozef Teslik, TASR.

Minulé storočie bolo na Slovensku poznačené niekoľkými prudkými zmenami, ktorých zásluhou sa na tie najvyššie politické priečky v krajine dostávali aj ľudia bez akýchkoľvek morálnych zábran. Viliam Široký, komunistický politik zo Slovenska, zastával úrad československého premiéra v „temných“ 50. rokoch, keď sa nový totalitný režim zbavoval vo vykonštruovaných procesoch svojich reálnych či len domnelých nepriateľov.


Široký bol jedným zo strojcov týchto nemilosrdných čistiek a história si ho preto zapamätala ako výrazne negatívnu postavu – jeho opisy dnes často hraničia až s ľudskou karikatúrou. No ak by sme odložili morálne otázky bokom a hodnotili ho len z pohľadu jeho politickej profesie, dôjdeme nepochybne k záveru, že patril na Slovensku medzi najúspešnejších politikov minulého storočia.


V komunistickom režime sa mu podarilo dosiahnuť na dlhé obdobie také pevné postavenie, e ho neskôr dokázal predbehnúť azda len Gustáv Husák alebo Alexander Dubček. Na rozdiel od nich sa však meno Viliama Širokého, ktoré naháňalo vyše jedného desaťročia strach tak jeho súperom, ako aj spojencom, postupne vytratilo celkom do zabudnutia.


Uvedomelý železničiar

Široký sa narodil 31. mája 1902 v Prešporku ako siedme dieťa Jána Širokého a Kataríny (rod. Hrušovskej). Jeho otec bol zamestnancom železníc, vďaka čomu sa mu podarilo získať pre rodinu byt na dnešnej Žilinskej ulici. Tam strávil Viliam aj väčšinu svojho dospievania. Keďže Ján Široký predčasne zomrel – zanechal po sebe vdovu a nezaopatrených deväť detí, budúci československý premiér bol nútený ukončiť svoje štúdium už v pätnástich rokoch, aby mohol pomáhať matke so zárobkom. Po vzore svojho zosnulého otca sa zamestnal ako pracovník železníc.


Zakrátko na to vstúpil do odborov, začal sa politicky angažovať a stal sa členom Komunistickej strany Československa (KSČ). Šikovný mladý agitátor sa rýchlo šplhal po straníckej hierarchii, až bol napokon v roku 1935 zvolený za poslanca do Národného zhromaždenia. Hoci je dodnes pomerne otázne, aký bol Širokého národnostný pôvod, vystupoval v rámci komunistickej nomenklatúry ako zástupca slovenskej časti republiky. Ako však dokladá historik Tomáš Černák, v rodnom liste bol zapísaný ako „Vilmos Schiroky“ a pri vzniku Československa vedel rozprávať po slovensky len veľmi slabo (slovenčinu ovládal pravdepodobne iba ako druhý jazyk), navyše ešte aj pri policajnom šetrení na konci 20. rokov bol jeho pôvod označený na prezídiu ako „neznámy“.


Pred vypuknutím druhej svetovej vojny vyslala komunistická strana Širokého do Sovietskeho zväzu. Keď sa potom v júli 1941 vrátil na Slovensko, bol ľudáckym režimom odchytený a následne na dlhé roky uväznený. Ešte v predvečer SNP sa preto nachádzal spoločne s ďalšími prominentnými komunistami v nitrianskej väznici, odkiaľ mal byť oslobodený ilegálnymi pracovníkmi po začatí ozbrojených operácií. Gustáv Husák a ďalší členovia KSS pripravili plán, ako svojich spolustraníkov bezpečne dostať na slobodu, ale napokon ho nestihli zrealizovať.


Napriek tomu, že už bolo všetko pripravené, Husák sa rozhodol plánovanú akciu prerušiť pre nesprávne informácie z ministerstva vnútra, podľa ktorých sa nemecká okupácia mala začať až o niekoľko týždňov a on sa obával, že by ju mohlo oslobodenie desiatok vplyvných komunistov vyvolať predčasne. Aj keď väčšina väzňov v Nitre s pokynom Husáka nesúhlasila, Široký sa zasadil o to, aby jeho naliehanie počúvli, čo malo nakoniec tragické následky.


Šéf slovenských komunistov

Širokému sa nakoniec podarilo utiecť z väzby až 5. februára 1945, po presunutí do Bratislavy, a to len s jedným kolegom. Ostatní väzni také šťastie nemali; časť z nich zahynula počas náletu spojencov pri Melku a zvyšní skončili v koncentračnom tábore Mauthausen. Bola to pre komunistov obrovská strata, ktorá vzbudzovala vášne až do konca 60. rokov. To, že sa ich nepodarilo oslobodiť, bolo neskôr predmetom veľkých kontroverzií aj medzi samotnými predstaviteľmi Komunistickej strany Slovenska (KSS).


Široký totiž tvrdil, že mu útek znemožnil úmyselne Husák, lebo sa ho politicky obával v SNP. Keďže sa mnohým významným funkcionárom nepodarilo zúčastniť na Povstaní, mohol sa Husák spoločne so svojimi blízkymi spolupracovníkmi rýchlo vyšvihnúť do čela komunistického hnutia na Slovensku. Vzhľadom na to, že Široký – zo svojej podstaty veľmi nedôverčivý a pomstychtivý človek – považoval mladšieho kolegu za príčinu krachu ich oslobodenia, bol rozhodnutý si s ním vybaviť účty hneď, ako to bude možné. Aj napriek tomu, že sa nemohol zúčastniť na SNP, patril Široký v obnovenom Československu medzi vedúce kádre KSS, ktorej sa stal po roku 1945 aj predsedom.

Široký (vlevo) na návštěvě NDR, zdroj: wikicommons.

Ako blízky spolupracovník Klementa Gottwalda sa Široký dostal po roku 1945 do užšieho kruhu najvýznamnejších predstaviteľov KSČ, stal sa podpredsedom československej vlády a neskôr, po odstavení Vladimíra Clementisa v roku 1950, dokonca aj ministrom zahraničných vecí. Široký dlhé roky pôsobil ako informátor sovietskej spravodajskej služby, čo mu dávalo oproti niektorým iným funkcionárom nepochybne veľkú výhodu. Bol zároveň oddaným stalinistom a lojálnym nasledovníkom ortodoxnej línie marxizmu-leninizmu, a na jeho pleciach ležala nepopierateľná časť viny za politické procesy v 50. rokoch. Ako sme už spomínali, po druhej svetovej vojne patril medzi najväčších rivalov Širokého na Slovensk­u práve Gustáv Husák.


No kým prvý sa mocensky dostal na popredné miesta krajiny, druhý začal postupne upadať. Husák sa nakoniec stal obeťou zinscenovaného procesu s „buržoáznymi nacionalistami“, po ktorom bol odsúdený na dlhoročné väzenie a len tesne sa vyhol poprave. Šéf slovenských komunistov sa svojmu rivalovi kruto pomstil a ukázal, že s ľuďmi, čo mu skrížia cesty, nemá žiadne zľutovanie. Neangažoval sa však len pri samotných čistkách, na ktorých sa spolupodieľal v mene budovania socializmu, ako bol napríklad už spomínaný proces s „buržoáznymi nacionalistami“.


Totálnym vymazaním súpera si riešil aj svoje osobné konflikty. Pod jeho priamym dohľadom bol zatknutý agentmi ŠtB napríklad aj podpredseda vlády Ján Ševčík, s ktorým mal dlhoročné nezhody. Široký sa ho navyše zbavil len jeden deň pred celoštátnymi oslavami svojich päťdesiatich narodenín. Ak trocha popustíme uzdu fantázii, mohli by sme dokonca povedať, že si odstránenie svojho súpera „daroval“ k svojej päťdesiatke.


Československý premiér

V roku 1953 sa Širokému za vernú službu strane podarilo zasadnúť až na kreslo premiéra, ktoré si udržal cez najtuhšie obdobie komunistického režimu až do postupného odmäku v 60. rokoch. Po Milanovi Hodžovi, ktorý pôsobil ako predseda československej vlády medzi rokmi 1935 – 1938, bol len druhým zástupcom Slovenska na tejto vysokej štátnej pozícii. Po prezidentovi a lídrovi KSČ Antonínovi Zápotockom (a neskôr Novotnom), bol dlhé roky najmocnejším človekom v krajine.


Ako zástupca Československa sa zúčastnil napríklad aj na rokovaniach, ktoré vyústili v roku 1955 do oficiálneho založenia Varšavskej zmluvy, pod ktorej zakladajúci dokument sa osobne podpísal. O rok neskôr reprezentoval Československo aj na XX. zasadaní Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, kde bol oficiálne odhalený rozsah kultu osobnosti Stalina. Hoci to malo byť znamenie pre uvoľňovanie režimov aj v satelitných krajinách ZSSR, po referáte Širokého o priebehu zasadania v Československu k žiadnym zásadnejším zmenám neprišlo a krajina sa ich nemala dočkať ani počas celého obdobia jeho vládnutia.


V roku 1960 bola pod dohľadom Viliama Širokého prijatá nová ústava, ktorá obmedzila aj tie posledné zvyš­ky slovenskej samosprávy. Premiér, ktorý mal reprezentovať Slovákov, bol totiž prívržencom centralizmu a vlády „pevnej ruky“ z Prahy. Široký patril medzi dog­matikov a pravoverných stalinistov, ktorí slobodu v akejkoľvek podobe považovali za príliš nebezpečnú. No situácia sa aj napriek jeho vytrvalej snahe postupne začala meniť. Už začiatkom 60. rokov došlo k prešetreniu politických procesov, ktoré viedli okrem iných aj k odsúdeniu tzv. „buržoáznych nacionalistov“.


Gustáv Husák sa vrátil z väzenia ako morálny víťaz a čoskoro sa dočkal úplnej rehabilitácie. Keď sa definitívne ukázalo, že jeho odsúdenie bolo vykonštruované na základe objednávky vládnych predstaviteľov, všetka zodpovednosť padla práve na Širokého. V roku 1963 bol preto komunistami obetovaný, podal demisiu a po krátkom čase mu odňali aj jeho ostatné funkcie. Husák nad svojím dlhoročným súperom slávil triumfálne víťazstvo, ktoré bolo dokonané počas Pražskej jari, keď bol Široký zbavený aj samotného členstva v strane.


Neslávny odchod zo scény

Po dlhoročnom vyhrievaní sa na vrchole československej spoločnosti sa na Viliama Širokého všetko zrazu zosypalo – rúcať sa mu začal aj jeho súkromný život.


Keď sa vrátil 2. júna 1964 od lekára, započul zo spálne hluk: „Vypol som tranzistor, ktorý hral, a ako som sa otočil, uvidel som ležať svoju pani na zemi medzi gaučom a posteľou,“ povedal neskôr Široký príslušníkom Verejnej bezpečnosti. „Pristúpil som k ležiacej, ohmatal pulz a s telom som nehýbal, aby som jej prípadne nezhoršil zdravotný stav. Pištoľ som ihneď uvidel, rovnako krv, takže som si domyslel, že ide o postrelenie.“ Jeho manželka Margita Široká spáchala v ich byte samovraždu. Stalo sa to práve v čase, keď sa pod jeho celým životom otriasala zem a dovtedy úslužní straníci mu pre politické zmeny zrazu bočili z cesty.


Niekdajší druhý muž Československa sa v priebehu niekoľkých krátkych rokov ocitol takmer na ulici. Ostal bez peňazí a jeho dôchodok mu ledva stačil na prežitie. Zomrel 6. októbra 1971 ako 69-ročný. Krátko pred jeho smrťou sa nad ním ešte zľutoval Husák, ktorého pričinením mu navrátili členstvo v KSČ. Kedysi obávaný stalinský káder, ktorý nemal so svojimi súpermi zľutovanie, odišiel zo sveta takmer zabudnutý.


Následná normalizácia, počas ktorej sa do popredia dostal práve jeho dlhoročný rival Husák, meno Viliama Širokého cielene posúvala do úzadia. Ešte ani dnes o ňom nevieme oveľa viac ako to, že sa celý život nemilosrdne hnal za mocou, pre ktorú mu nerobilo problém obetovať svoje osobné presvedčenie ani mnohé nevinné ľudské životy. Napriek tomu by sme na úlohu Viliama Širokého v našej histórii nemali zabudnúť. Už len preto, že jeho život nám môže slúžiť ako výstraha pred tým, čo dokáže s človekom spraviť neriadená túžba po moci.



Autor je historik.

752 zobrazení0 komentář

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

HLAVNÍ PARTNER

1.png

PARTNEŘI

CI_Postgradualy_1200x627_09_17-1[2].gif
Pinkerton_HiringAd_Cevro Institute final
Screenshot%202020-10-21%20at%2011.15_edi
banner_viavis.jpg
Gordic.png
BabelApp_bannery_STAT_1200x628_V2_CZ.jpg
Michael-Chertoff-2008.jpg
SEDIVY.jpg
vONDRA1.jpg