POHLED ZE SLOVENSKA: Štandarda československých prezidentov hlásala viac ako šesťdesiat rokov pozoruhodné heslo: Pravda vítězí. Dve tretiny tohto času pritom išlo o prezidentov štátu založeného na lži. Aj to heslo bolo vtedy lžou. Štandarda slovenských prezidentov nehlása nič. Veľmi výstižné.
V roku 1989 sme sa zbavili všadeprítomného mocensky presadzovaného klamstva a získali sme možnosť vyberať si klamstvo slobodne a dobrovoľne. Túto možnosť sme počas troch desaťročí do sýtosti využívali a nezdá sa, že by sme s tým chceli prestať. Za posledných desať rokov sme síce zvolili dvoch dobrých prezidentov, ale v parlamentných voľbách sme to bohato vykompenzovali.
Globálne oteplenie nám na druhej strane ukazuje, že aj ľudia odvolávajúci sa na vedecký prístup k pravde sú schopní „pre dobrú vec” až nepríčetne preháňať a spoluvytvárať lživý obraz sveta. A kultúrne vojny sú dobrým príkladom toho, akým zhubným spôsobom vieme o svojej pravde kričať bez toho, aby sme sa aspoň chvíľku aj počúvali.
Prečo v slobodných voľbách volíme mafiánov, neonacistov, podvodníkov a plagiátorov, ktorých spoločným menovateľom je bezuzdné používanie lži a cynické pohŕdanie pravdou? Je to tak, že väčšina z nás si už pravdu vôbec neváži? Nie, je to komplikovanejšie.
Akí sme
Ľudia, ktorí volia klamárov, ich volia skoro vždy preto, lebo veria ich klamstvám. Zo svojho pohľadu teda nevolia lož – volia to, čo považujú za pravdu. Kľúčovou otázkou teda je, ako sme na tom s rozoznávaním pravdy. A to už sa netýka len slovenských volieb, to je oveľa širšia a hlbšia otázka.
Skúsme sa pozrieť na naše rozoznávanie pravdy optikou troch výrazných verejne diskutovaných tém – epidémie covidu, globálneho otepľovania a kultúrnych vojen. Covid nám zreteľne ukazuje nielen antivedecký spôsob rozmýšľania hoaxofilov, ale aj to, koľko ľudí takýmto spôsobom rozmýšľa. Globálne oteplenie nám na druhej strane ukazuje, že aj ľudia odvolávajúci sa na vedecký prístup k pravde sú schopní „pre dobrú vec” až nepríčetne preháňať a spoluvytvárať lživý obraz sveta. A kultúrne vojny sú dobrým príkladom toho, akým zhubným spôsobom vieme o svojej pravde kričať bez toho, aby sme sa aspoň chvíľku aj počúvali.
Tieto tri stručné konštatovania hovoria o dnešnom svete pomerne dosť, ale zostať len pri nich by znamenalo nevyužiť príležitosť dozvedieť sa niečo viac o neutešenom stave nášho rozoznávania pravdy. Vezmime si napríklad ten covid a s ním súvisiacu explóziu antivaxerstva. Postoje a názory tejto skupiny ľudí nie sú príliš zaujímavé – väčšinou sú založené na zníženej schopnosti rozlišovať medzi malými a veľkými číslami a na zvýšenej schopnosti tolerovať malé aj veľké nekonzistentnosti vo vlastnej hlave.
Čo sa týchto ľudí týka, oveľa zaujímavejšie ako ich názory je ich množstvo. To svedčí, okrem iného, o tom, že náš systém vzdelávania je dosť neúspešný v poskytovaní niečoho, čo by sa dalo nazvať vzdelaním. Príčiny sú vcelku zrejmé: typická škola sa nesnaží sa deti do vedeckých (a iných) tém vtiahnuť, nesnaží sa s deťmi o tieto témy podeliť, namiesto toho im tie témy vnucuje. Dôsledkom je, že mnohé deti vedecké témy nikdy nezačnú považovať za svoje, nikdy sa nezačnú cítiť ako spolumajitelia výsledkov vedeckého výskumu, skôr ich chápu ako svoje ohrozenie (prostredníctvom zlých známok). A v dospelosti potom vede pokojne nedôverujú, napriek tomu, že jej výsledky neustále využívajú. Naša škola tie davy antivaxerov a popieračov vedy priam vychováva.
Globálne oteplenie nám zas veľmi zreteľne ukazuje, že ani s fanúšikmi vedy to nie je celkom ideálne. Vedecký fakt globálneho otepľovania je nám totiž často predkladaný hysterickým spôsobom, pričom väčšinou platí, že čím menšie reálne porozumenie, tým pestrejší opis imaginárneho armagedonu. Vedecké výsledky týkajúce sa tejto problematiky sú dnes verejnosti takmer bez výnimky podávané veľmi prehnaným spôsobom s odzbrojujúcim ospravedlnením – ak ich dostatočne nevystrašíme, zostanú ľahostajní. Ľudia zaštiťujúci sa vedou rezignujú na pravdu už v prvom kroku. A ešte sa cítia morálne nadradení.
Akí by sme mohli byť
Pocit morálnej nadradenosti je významnou súčasťou, ak nie priam hnacou silou, aj kultúrnych vojen – nášho tretieho príkladu podivného rozoznávania pravdy. Náboženstvo a ateizmus (ktorý čerpá svoju silu z úspechov prírodných vied) sa v hluku hádok o potratovú pilulku, homosexuálne manželstvá či pedofilných kňazov javia ako dva nezmieriteľné svety. Mierové spolunažívanie spojené s neochotným akceptovaním opačného pohľadu je často vnímané len ako nutné zlo. Tolerovanie tých druhých je do značnej miery len uznaním ich sily a početnosti, nie ich úctyhodnosti.
Poctivé hľadanie pravdy však vedie, domnievam sa, takmer nevyhnutne k pochopeniu a precíteniu pravdy tých druhých a k úprimnej vďake za túto pravdu. Môže rozumný veriaci človek neuznať prírodným vedám ich úspechy; môže neuznať, že Boh nehrá v tých vedách nijakú explicitnú úlohu; môže zazlievať ľuďom, ktorí preto prestanú v Boha veriť, stratu ich viery? A môže rozumný neveriaci človek nevidieť, že jeho svet je v konečnom dôsledku oveľa pustejší a nezmyselnejší, než kresťanský svet stvorený z lásky, s láskou a pre lásku? Môžeme my, úprimne neveriaci, s pokojným svedomím povedať, že v otázkach posmrtného života nespočíva naša najväčšia nádej v tom, že sa možno mýlime?
Ak sme na prahu nejakej novej epochy, potom dúfam, že náš vzťah k pravde a schopnosť rozoznávať pravdu sa v nej významne zlepší. Že to nebude epocha relatívnej pravdy, že to nebude epocha tolerovanej pravdy, že to bude epocha prežívanej pravdy, ktorá dokáže mať v skutočnej úcte aj značne odlišné pravdy (z ktorých niektoré budú zrejme omyly, ale aj tie môžu byť hodné úcty). Veľmi rád by som na záver konštatoval, že vidím nejaké znaky nástupu takejto epochy. Nuž, ale nevidím ich. Ostáva dúfať, že je to vec nedostatočne citlivého zraku.
Článek byl převzat z tyzden.sk v rámci vzájemné spolupráce.
Comments