Garry Kasparov je niekoľkonásobný majster sveta v šachu. Po skončení profesionálnej šachovej kariéry sa venuje podpore disidentov na celom svete, obhajuje slobodu a demokraciu. Čo hovorí na súčasné Rusko? Aký osud podľa neho čaká Alexeja Navaľného? A čo sa stane s Putinom?
Keď som vyrastala, vaše meno znelo v médiách v súvislosti so šachovými víťazstvami. Dnes ho poznáme v súvislosti s obranou slobody a ľudských práv. Tá premena sa neodohrala zo dňa na deň, ale predsa len, spomínate si, ako k nej došlo?
K otázke ľudských práv som sa vyjadroval vždy otvorene a musím povedať, že mi to ešte aj v období šachovej kariéry komplikovalo život a spôsobovalo problémy so sovietskymi športovými autoritami, ktoré podľa všetkého asi dosť smútili za mojím predchodcom, lebo bol voči štátu lojálny. Keď som sa v roku 1985 stal majstrom sveta, využil som to ako platformu na kritiku neslobody aj v rozhovoroch, ktoré som dal západnej tlači. V Sovietskom zväze sa to stále považovalo za vážny prešľap. Na druhej strane, vtedy už prebiehala Gorbačovova perestrojka, takže odrazu narýchlo nevedeli, čo so mnou.
Neskôr ste ostro vystúpili proti Putinovi...
Ten moment prišiel v roku 2005. Po skončení profesionálnej šachovej kariéry. Jasne som videl, že Putin sa pokúša urobiť z Ruska znovu diktatúru, a vedel som, že mojou povinnosťou je urobiť čokoľvek, aby som prispel k zastaveniu tohto vývoja. Chcel som, aby moje deti vyrastali v slobodnom Rusku. Žiaľ, nepodarilo sa to. Ale mal som jednoducho silný pocit, že to musím urobiť. V detstve mi moja mama zavesila do detskej izby heslo disidentov: „Ak nie ja, tak kto?“ Viem, že aj teraz je mojou povinnosťou ďalej bojovať, hoci teraz mám globálnejšie aktivity ako predseda Nadácie pre ľudské práva, ktorá podporuje disidentov a bojuje proti autoritárstvu všade, nielen v Rusku.
Tak ako mnohí z nás, ktorí sa narodili a vyrastali v komunizme, mali ste skúsenosti s rozličnými aspektmi diktatúry. Pamätáte si, kedy ste si začali uvedomovať, že ten systém je nespravodlivý, že utláča ľudí?
Mal som šťastie, lebo som vyrastal v rodine, v ktorej sa o všetkom otvorene diskutovalo. Najmä z otcovej strany boli všetci silní antikomunisti. Ich argumenty sa mi v porovnaní s tými, ktorí obhajovali štát, zdali oveľa logickejšie. Myslím, že som mohol mať jedenásť či dvanásť rokov, keď som sa do týchto diskusií začal aj zapájať a pripadalo mi samozrejmé, že ľudia by mali mať možnosť slobodne si zvoliť vlastnú cestu a za svoje úsilie byť odmeňovaní.
Do istej miery ste vďaka šachu mohli aj za komunizmu cestovať. Mohli by ste priblížiť najmä mladším čitateľom, aké prekážky ste museli prekonať a aký to bol pocit prvý raz sa ocitnúť na Západe?
Cestovať na zahraničné turnaje som mohol až po tom, čo som zvíťazil v tých domácich. Najskôr mi umožnili cestovať v rámci ZSSR, z Baku do väčších miest, na juniorské súťaže. Videl som Tbilisi, Vilnius. Ale veľký šok prišiel, keď som vycestoval na juniorskú šachovú súťaž na Západ. Neviem si predstaviť, ako by mohol mladý človek zo Sovietskeho zväzu kráčať po uliciach Paríža a okamžite nevedieť, že všetko, čo mi kedy nahovárali o kvalite života v Sovietskom zväze, je lož!
Nedá sa povedať, že by bol Putin populárny. Napokon, nemožno ani použiť výraz „populárny“ v diktatúre, kde má ten človek vyše dvadsať rokov všetko absolútne v rukách. Ľudia majú Putina skutočne plné zuby, ale pýtajú sa, kto iný okrem neho je vôbec k dispozícii. To je práve dôsledok pôsobenia diktátorov.
Mnohí ľudia vnímali pád komunizmu ako oslobodenie, niektorí sa obávali, ale väčšina bola plná nádejí. Ako ste vy vnímali ten moment, keď padol Berlínsky múr? A neskôr, keď sa rozpadol Sovietsky zväz?
S obrovskou radosťou. Stalo sa to, čo som si vysníval a čo som aj predvídal. Už dlhšie som totiž hovoril, že Gorbačov nebude schopný udržať pod kontrolou všetky sily, ktoré vyslobodil. On chcel „socializmus s ľudskou tvárou“, lenže len čo ľudia okúsia slobodu, to posledné, čo chcú, je socializmus. Veď aj Frankensteinov netvor mal ľudskú tvár! Možno som bol príliš naivný a neobával som sa, že vypukne násilie, až kým sa v Baku nezačali pogromy proti Arménom. Vtedy, v januári roku 1990, som bol s rodinou prinútený ujsť do Moskvy.
Hovorievate, že vaša národnosť je ruská. Ste však aj arménskeho a židovského pôvodu. Dá sa povedať, že vďaka tejto kombinácii etnických a kultúrnych dedičstiev máte nejaký špeciálny pohľad na svet?
Som, kto som, kým iným by som mohol byť? Osobne ma nálepky až tak nezaujímajú, pretože sa zakaždým využijú ako zbraň proti iným. Vychovali ma ako Sovieta v dominantnej ruskej kultúre, ktorá sa násilne vtláčala po celom území ZSSR. Židovstvo môjho otca vytvorilo spolu s arménskou rodinou mojej matky to, čo sa u nás nazývalo „výbušná kombinácia“. Bol to inak zriedkavý mix, ešte aj v relatívne integrovanom sovietskom Baku. Vďaka tomu som bol vždy trochu outsider aj napriek svojim šachovým titulom v ZSSR aj vo svete. Nikdy som sa necítil ako súčasť systému a ani som ňou nechcel byť. Vždy som sa cítil lepšie vonku, kde som, takpovediac, otriasal bránou systému. A dodnes mi to zrejme pomáha vidieť riešenia mimo systému, nie v ňom. V živote to pôsobilo v môj prospech aj proti mne, ale zvyčajne to býva výhoda.
Milujete Rusko? Aké to bolo, rozhodnúť sa, že tam z bezpečnostných dôvodov nemôžete žiť?
Isteže milujem Rusko, a práve preto ma tak desí, čo s Ruskom a Rusmi robí Putin. Vytvára Rusko plné intelektuálnej a morálnej chudoby, otravuje mysle celej generácie ľudí. V skutočnosti som Rusko nikdy neopustil. Už som bol za hranicami krajiny, keď sa začalo prenasledovanie organizátorov protestov z námestia Bolotnaja Ploščaď. Moja rodina už vtedy z bezpečnostných dôvodov žila v USA, pretože vo vlasti nás neprestajne obťažovali úrady. Naša dcéra sa už narodila v New Yorku. Takže keď už bolo jasné, že ak sa vrátim, buď ma zatknú, alebo dopadnem ešte horšie, bolo pre mňa úplne prirodzené zostať s rodinou, pokračovať v tom živote, ktorý sme si vybudovali. A najmä ďalej vyvíjať tlak na západné vlády, aby konfrontovali Putina.
Z osobnej skúsenosti viem o tom, že mnohí Rusi žijúci mimo Ruska za ním smútia. Cítite to tak aj vy?
Ja som, našťastie, strávil veľa času na cestách ako profesionálny šachista a tiež z iných profesijných dôvodov, ale samozrejme, že to bolo ťažké. A najmä keď som sa musel odlúčiť od matky, vtedy ešte žila a bola to už staršia pani, bývala v Moskve. Teraz v decembri zomrela a zle som znášal, že som pri nej nebol. Momentálne je tam môj syn a iní príbuzní.
Alexej Navaľnyj sa rozhodol, že sa do Ruska – takpovediac do jamy levovej – vráti. Máte pocit, že jeho návrat je skôr racionálny, alebo emocionálny krok?
Navaľnyj je odvážny človek, inteligentný človek a ja dúfam, že je to aj človek, ktorého neopustí šťastie! Vieme, čo sa stalo s Borisom Nemcovom, keď sa vrátil. Osobne sa k tomu, aká je povaha rozhodnutia u Navaľného, nevyjadrím, je to totiž iba jeho rozhodnutie. Z môjho pohľadu je to riziko, ale on mal očividne pocit, že je to niečo, čo musí urobiť. A to treba rešpektovať. Zároveň by to malo inšpirovať ľudí, aby podporili jeho boj za slobodné Rusko.
Čo by ste povedali, čo sa s ním stane?
Ruské úrady by ho ochotne držali pod zámkom hoci aj večne, ak nevznikne taký silný vnútorný a vonkajší tlak, že by to už vážne poškodilo ich zisky – pretože na ničom inom ako na ziskoch im nezáleží. Spomeňte si, že Michail Chodorkovskij bol vo väzení desať dlhých rokov, a to tiež len za ten „zločin“, že sa vzoprel Putinovi. Pokiaľ ide o osobnú bezpečnosť Navaľného, tak Putin sa ho už najmenej raz pokúsil zabiť. Preto určite nikto nemá ilúzie o tom, čoho je schopný. Keby sa Navaľnému nedajbože niečo stalo, nedalo by sa pochybovať, kto za to môže.
V Rusku teraz prebiehajú protesty. Ľudia vychádzajú do ulíc, zatýkajú ich a zatvárajú len preto, že si trúfli podporiť Navaľného a demokratizáciu spoločnosti. Môže to vyvolávať optimistické očakávania zmeny. Na druhej strane, v Rusku už boli protesty, a prakticky nič nedosiahli. Odpusťte mi drsnú otázku: Je realistické očakávať, že Rusko bude niekedy v blízkej budúcnosti demokratickou krajinou? Alebo vôbec niekedy?
Zlá správa je, že vôbec neviem, čo sa stane v Rusku alebo čo sa stane s Putinom. Dobrá správa je, že to nevie ani sám Putin. Diktatúry, najmä také, ktoré stoja na jednom človeku, sú zo svojej podstaty krehké. Zvonku môžu pôsobiť odolne, ale uvedomme si, že Putin investoval dvadsať rokov do budovania bezpečnostných zložiek a propagandistickej mašinérie, zatiaľ čo zvyšok krajiny stagnoval. Ale keď všetko závisí od jedného človeka, nemôže byť ani reči o stabilite. Zajtra by mohlo vyjsť do ulíc milión Rusov, a všetky „odborné analýzy“ týkajúce sa stability by sme mohli rovno vyhodiť z okna spolu s Putinom a jeho prisluhovačmi.
V akom stave je momentálne ruská opozícia?
V Putinovom Rusku v skutočnosti neexistuje nijaká politická opozícia. Takýto termín ani nie je vhodné používať, pretože v diktatúre opozícia nie je, a kto v Rusku otvorene vystúpi proti Putinovi, príde o slobodu alebo aj o život. Iste, je tam mnoho ľudí ako Navaľnyj a jeho prívrženci, ktorí kritizujú režim, hovoria o slobodných voľbách, vystupujú proti korupcii, ale dobre vedia, že ak prekročia istú hranicu, skončia. Tak funguje diktatúra. Takže opozícia v Rusku sa pokúša vybudovať niečo ako mrakodrap v podzemí – nesmierne náročná úloha. Na druhej strane, čas nikdy nehrá v prospech diktátorov. Všetci diktátori raz padnú a takmer vždy v neočakávanom momente.
Je veľa Rusov, ktorí majú Putina plné zuby. Ale mnohí ďalší ho podporujú. Aké majú podľa vás dôvody? Napokon, už neraz bol demaskovaný ako skorumpovaný líder, ktorý klame...
Nedá sa povedať, že by bol Putin populárny. Napokon, nemožno ani použiť výraz „populárny“ v diktatúre, kde má ten človek vyše dvadsať rokov všetko absolútne v rukách. Ľudia majú Putina skutočne plné zuby, ale pýtajú sa, kto iný okrem neho je vôbec k dispozícii. To je práve dôsledok pôsobenia diktátorov. Diktátor zničí všetku opozíciu a potom sa zdá, že voči nemu niet skutočnej alternatívy a že akákoľvek zmena by bola vlastne k horšiemu. „Buď ja, alebo komunisti! Buď ja, alebo nacionalisti! Buď ja, alebo fundamentalisti!“ hovorí ľuďom Putin. Je to účinné, ale určite to nie je populárne. Ak je v meste len jedna reštaurácia a podáva len jedno jedlo, ak všetky ostatné reštaurácie niekto podpálil, dá sa povedať, že tá jedna je populárna?
Takže Putina v skutočnosti skoro nikto nepodporuje?
Pravdaže, je mnoho Rusov, ktorí niektoré Putinove politiky podporujú, napríklad jeho anexiu Krymu. To je hanba, ale zase verejná diskusia o tom slobodne nikdy neprebehla, takže ktovie, ako to v skutočnosti je? Na druhej strane nemôžete predstierať, že aj keby hneď zajtra vyhlásili slobodné a spravodlivé voľby, bola by v nich férová súťaž. Dvadsať rokov propagandy sa nedá tak rýchlo prekonať.
Povedali by ste, že Putin je populista – v tom význame slova, aký používajú politológovia?
To nie. Populisti, ešte aj tí najhorší demagógovia, potrebujú podporu ľudí. Putin obnovil policajný štát, ktorý bol jeho srdcu taký blízky, presne preto, aby sa nemusel vôbec zaoberať tým, čo chcú ľudia. Putin je autoritársky politik, ktorého vláda stojí jedine na sile a násilí.
Vy aktívne bojujete za ľudské práva a demokraciu. Z čoho táto práca pozostáva?
Som predsedom Nadácie pre ľudské práva, mojím predchodcom bol Václav Havel. Nadácia sídli v New Yorku a každý rok organizuje a hostí Fórum slobody v Oslo, ktoré podporuje a prezentuje činnosť disidentov z celého sveta. Je to úžasné, keď tam počúvate ľudí, ktorí prinášajú svoje príbehy. A v roku 2017 som založil Iniciatívu za obnovu demokracie, ktorá sa zameriava na boj proti extrémizmu a neliberálnym tendenciám v USA. Samozrejme, podnetom bolo najskôr Trumpovo víťazstvo a potom jeho útoky na demokratické štandardy, ale je to dlhý boj a určite sa neskončil Trumpovou porážkou. Je veľmi dôležité inšpirovať aj ľudí v slobodnom svete, aby svoju slobodu nebrali ako samozrejmosť. Ja len dúfam, že v tomto ohľade bol Trump budíčkom.
Na záver šachovo-nešachová otázka. Ako majster sveta v šachu ste určite vynikajúci stratég. Dajú sa šachové stratégie použiť aj pri dosahovaní cieľov, ako je väčšia sloboda a demokratizácia spoločností?
To nie je možné, nechali ste si najdlhšiu a najkomplikovanejšiu otázku na záver (smiech). Keď som sa prvý raz pridal k protiputinovskej opozícii, často sa ma pýtali, či mi skúsenosti nadobudnuté pri šachových partiách v politike nejako pomôžu. A ja som na to zakaždým odpovedal, že nie, pretože v šachu máme pevné pravidlá a neisté výsledky, pritom v Putinovom Rusku je situácia presne opačná. Nemôžem však ignorovať, že určité princípy predsa len platia. Napríklad v šachu aj v politike je dôležité vidieť širší obraz, všímať si súvislosti medzi vecami, ktoré na prvý pohľad nevyzerajú navzájom prepojené. V šachu tomu hovoríme „vidieť celú šachovnicu“. A takáto optika je potrebná aj v politike. A ešte čosi. Občas, ak chce človek dosiahnuť pokrok v jednej oblasti šachovnice, musí urobiť nenápadný ťah celkom inde.
Ale aby sme skončili v optimistickejšom tóne, v šachu existuje jeden starý výrok, pochádza od slávneho šachistu a reformátora šachových pravidiel Philidora. Znie takto: „Dušou hry sú pešiaci.“ Dá sa to pochopiť tak, že každý, ešte aj ten jednotlivec, ktorý má najmenšiu moc, môže byť v zápase rozhodujúcim faktorom. Nikdy sa rezignovane nepýtajme: „Čo už ja môžem urobiť?“ Namiesto toho si otázku „Čo môžem urobiť?“ položme vážne. Čo môžete urobiť? V šachu je šachovnica uzavretá a ťahy sú ohraničené. Ale v živote môžete vždy niečo urobiť, kým máte v pľúcach kyslík a v srdci nadšenie.
Článek byl převzat z tyzden.sk v rámci vzájemné spolupráce.
Garry Kasparov - Narodil sa v roku 1963. Je niekoľkonásobný majster sveta v šachu. V roku 1997ho porazil počítač Deep Blue. V súčasnosti sa považuje za ruského opozičného aktivistu. Patrí k veľkým kritikom prezidenta Vladimira Putina. O Putinovom režime mu vy-šla v roku 2015 kniha s názvom Zima prichádza. Dnes žije v exile v New Yorku.
![CI_Postgradualy_1200x627_09_17-1[2].gif](https://static.wixstatic.com/media/1b7813_a5b1fd6bf3b24042a33910ba617fbb3f~mv2.gif)
