ARCHIV

FRANCIS FUKUYAMA: Probíhá tu generační ztráta paměti

Jeden z nejvlivnějších amerických intelektuálů a autorů od konce studené války Francis Fukuyama v exkluzivním rozhovoru pro Týždeň.sk. Proč nenastal konec dějin a demokracie nezvítězila a nezvítězí, pokud o ni lidé nebojují? A proč tak snadno zapomínají na hrozby diktatur?


Francis fukuyama, zdroj: GRANGIER/CORBIS/GETTY IMAGES.

Po páde železnej opony ste sa nazdávali – a mnohí sme sa nazdávali spolu s vami –, že liberálna demokracia zvíťazila. Prípadne, že aspoň bude vo svete postupne víťaziť. Ako to vyzerá dnes?

Žiaľ, je to presne opačne, ako sme vtedy očakávali. Momentálne sa nachádzame vo veľmi zlej globálnej situácii a takto je to už posledných pätnásť rokov. Celkový počet demokracií klesol, počet autoritatívnych krajín ako Rusko a Čína vzrástol. Nastalo teda obdobie, v ktorom musíme vynakladať veľa námahy na obranu demokracie. Demokracia sa totiž nešíri a nezostáva nažive automaticky, deje sa to iba vtedy, keď o ňu ľudia bojujú, usilujú sa o ňu, a myslím, že toto je teraz naša hlavná agenda.


Sú aj konkrétne krajiny, napríklad Rusko či Maďarsko, ktoré boli, dajme tomu, v deväťdesiatych rokoch 20. storočia demokratickejšie, než sú dnes. Prečo sa to deje? Pôsobia tam nejaké kultúrne danosti?

Kultúrne danosti určite nie. Podľa mňa v týchto dvoch prípadoch pôsobia rôzne príčiny. V Maďarsku sa zdvihlo populistické hnutie pod vedením strany Fidesz na čele s Viktorom Orbánom, čo malo veľa spoločného so vzdorom voči Európskej únii a mnohými ďalšími maďarskými špecifikami. Pokiaľ ide o Rusko, do dnešného dňa som presvedčený, že do tejto situácie ho nedostal nijaký daný kultúrny faktor. Keby mali iného lídra, keby tam od roku 2000 nevládol Vladimír Putin, Rusko mohlo ako krajina dopadnúť úplne inak. Nanešťastie sa Putin stal lídrom a nevyužil príležitosti, ktoré sa mu ponúkli pri resete americko-ruských vzťahov, na to, aby pokračoval v integrovaní Ruska do širšieho západného rámca. To bol však podľa mňa výsledok jeho vlastnej voľby, nie nejakého nevyhnutného trendu.


Sú aj také názory, že Rusko je vzhľadom na svoju históriu autoritárskych režimov odsúdené na ďalšie autoritárstvo. Že v Rusku by nemohla byť nikdy funkčná demokracia. Osobne nie som toho názoru, ale ako obyvateľka postkomunistickej krajiny, ktorá je neďaleko Ruska a zažila a zažíva jeho imperializmus, mám obavy. Je teda možné, že bude Rusko jedného dňa slobodnejšie?

Je to možné, lebo ak sa pozriete na postoje mladých Rusov, tak zistíte, že väčšina z nich túži emigrovať, pretože dávajú prednosť inej spoločnosti, nie takej, v akej musia žiť pod vládou Vladimíra Putina. Preto podľa mňa nie je nevyhnutným osudom Ruska zažívať doma autoritársky režim a smerom navonok praktizovať politiku expanzionizmu. Naozaj som presvedčený, že to tak nie je. Dnešná situácia a vystupovanie Ruska sa dá sčasti vysvetliť rozpadom Sovietskeho zväzu a urazenou pýchou, nostalgiou za postavením veľmoci a zúfalou snahou získať tento status naspäť. Ale toto už nebude platiť pre ďalšiu generáciu, ktorá si Sovietsky zväz nebude pamätať. Tá bude mať iné očakávania. Nemyslím si preto, že v ruskom vývoji hrá rolu nejaký nezvratný trend k autoritárstvu.


Neexistuje inherentný ruský nacionalizmus, ktorý tieto autoritárske a expanzionistické sklony udržiava?

Závisí to od toho, čo sa myslí pod pojmom inherentný nacionalizmus. Je pravda, že existujú určité kultúrne vzorce a tie pretrvávajú. Ruská identita sa od devätnásteho storočia spája najmä so schopnosťou Ruska ovládať krajiny okolo vlastných hraníc. No podľa mňa to tak nemusí byť naveky. Napokon, v priebehu rokov boli aj iné spôsoby, ako definovať ruskú identitu, a tie sú menej agresívne. Takže je nádej na lepšiu budúcnosť.


Keď u nás padol komunizmus, dlho som žila v presvedčení, že ľudia si veľmi cenia slobodu. Ibaže čím som staršia, tým viac nostalgie u ľudí badám, aj u tých, ktorí boli v komunizme frustrovaní. A oni dnes túžia po starých dobrých časoch, ktoré vôbec neboli dobré. Bol tento vývoj názorov nevyhnutný?

Považujem to za súčasť generačnej výmeny. Myslím, že ľudia, ktorí boli dosť starí, aby komunizmus zažili, ho mali plné zuby a skutočne chceli žiť v slobodnej spoločnosti. Ale väčšina mladých ľudí, a to dnes zahŕňa aj tridsiatnikov, tí vyrástli vo svete, kde nevládol komunizmus, nezažili komunistickú diktatúru, takže život v liberálnodemokratickej spoločnosti môžu brať ako úplnú samozrejmosť. A toto je podstata toho, čo sa deje: generačná výmena, keď každá generácia do istej miery zabudne na to, čo sa naučila tá predchádzajúca.


„Mnoho mladších ani nevie, čo je obsahom socializmu, nespájajú si tento pojem s nedostatkom potravín, s gulagmi, s útlakom, s tajnou políciou.“


Vidieť podobný vývoj názorov aj v USA?

Určite áno. Američania do značnej miery zabudli, čo to znamená diktatúra, a zároveň prestali venovať pozornosť stavu svojich demokratických inštitúcií a tomu, že ich musia brániť.


Dokonca na sociálnych sieťach sa medzi americkými tínedžermi objavuje zvláštna nostalgia za komunizmom, ktorý pritom vôbec nezažili. Tínedžerky tam hovoria, „Nechcem byť Američanka, chcem byť Ruska a chcem žiť v komunizme...“ Pre mňa, čo som komunizmus zažila, je to veľmi bizarné...

Je to tak, ako hovoríte. V americkej politike dnes mnohí ľudia z ľavice, v Demokratickej strane, o sebe tvrdia, že sú socialisti, za socialistu sa vyhlasuje Bernie Sanders. Lenže mnoho mladších ani nevie, čo je obsahom socializmu, nespájajú si tento pojem s nedostatkom potravín, s gulagmi, s útlakom, s tajnou políciou... Sú úplne naivne presvedčení, že socializmus znamená len to, že vláda im zaplatí všetko možné, napríklad vyššie vzdelanie. Prebieha nám tu akási generačná strata pamäti.


Dá sa proti takejto strate pamäti niečo podniknúť?

Obávam sa, že sa s tým nedá bojovať priamo. Mohli by sme síce v školách učiť o realite socializmu, ale obávam sa, že mladí by len mykli plecom a považovali by to za nejaký pokus o vymývanie mozgov. Ľudská spoločnosť má v sebe akési kyvadlo, ktoré sa vychyľuje raz doprava, raz doľava. V predchádzajúcich generáciách bola rozšírená podpora slobodného trhu, liberálnej vlády. Teraz sa kyvadlo vracia do opačného smeru, ale tam sa to vychýlenie raz preženie a ľudia si pripomenú, prečo bol socializmus zlý a prečo ten ekonomický model prakticky vymizol. Občas ho asi niekto musí zažiť priamo, aby tie pravdy pochopil.


No, nikomu by som nepriala priamo zažiť socializmus...

To máte pravdu.


Ešte k situácii v USA. Po Donaldovi Trumpovi tam vložilo veľa ľudí nádeje do Joea Bidena a jeho administratívy. Ako sa mu darí v tom, čo robí? Plní očakávania Američanov, ktorí ho chceli za prezidenta?

Joe Biden, žiaľ, urobil jednu veľkú chybu. Zvolili ho ako centristu, umierneného, stabilného kandidáta, ktorý napraví niektoré bláznovstvá Donalda Trumpa. Ale Biden teraz nevládne ako centrista, vládne ako ľavicový progresívec, a to od neho prevažná väčšina jeho voličov vôbec nechcela. V dôsledku toho mu klesla popularita, nepodarilo sa mu cez Kongres pretlačiť veľa legislatívnych návrhov, ktoré chcel a potreboval. Teraz mu navyše hrozí, že na budúci rok stratí kontrolu nad Snemovňou reprezentantov. Reálne je preto dosť možné, že v roku 2024 nastane comeback republikánov.


Francis Fukuyama a Alexandr Vondra během debaty Liberalismus a jeho ohrožení zprava i zleva, zdroj: pctr.cz.

To by bolo zle?

No, rozhodne to zvyšuje riziko. Nebezpečenstvo už totiž nespočíva iba v tom, že by s Republikánskou stranou prišli iné politiky, napríklad rázne priškrtenie imigrácie. Riziko hrozí priamo americkým inštitúciám a samotnej demokracii. Veľa republikánov by sa podľa mňa totiž pokojne vzdalo demokracie v Amerike, keby im to umožnilo zostať pri moci. O toto sa stále pokúša Donald Trump. Takže si myslím, že v ďalších voľbách pôjde o veľa.


Zmenila sa Republikánska strana až tak veľmi od éry Ronalda Reagana, zástancu slobody?

Áno, dnes je Republikánska strana úplne iná: stala sa nacionalistickou, rasistickou, zahodila všetku tú otvorenosť, ktorú podporoval Reagan. Je to doslova iný politický subjekt ako za jeho čias.


Je možné, že by v USA vznikla tretia veľká politická strana?

Nie. V USA je vzhľadom na náš systém hlasovania veľmi ťažké vybudovať tretiu významnú politickú stranu. Všetka zmena teda musí prísť z existujúcich dvoch hlavných strán.


Ktorá z týchto dvoch strán je na lepšej ceste? Lebo aj v Demokratickej strane vidieť bláznivé tendencie...

V Demokratickej strane je progresívne krídlo, ktoré teraz oveľa viac vidieť a počuť, ale nie je to krídlo, ktoré by strane dominovalo. Zbláznila sa skôr Republikánska strana. Republikáni sa stali stranou antivaxu, odlúčili sa od všetkých zásad, ktoré kedysi mali, a aj ich vzťah k demokracii, ako som už povedal, je podľa mňa pochybný. Príliš sa pripútali k Trumpovi.


Myslíte, že do ďalších volieb postavia ako kandidáta znovu Donalda Trumpa?

Ak sa Trump rozhodne ísť do volieb, tak ho podľa mňa vyšlú ako svojho kandidáta. Ale neviem, či sa Trump tak rozhodne, lebo keby druhý raz prehral, bolo by to preňho dosť zničujúce, a ťažko povedať, či by také niečo riskoval.


Tu v strednej Európe sme citlivo s očakávaním sledovali komunikáciu Joea Bidena s Vladimírom Putinom. Žiaľ, nezdá sa, že by náš región mohol čerpať z Bidenových vyjadrení až takú istotu... a to si nemyslím, že Amerika má povinnosť riešiť všetky svetové problémy...

Podľa mňa by ste nemali dospievať k predčasným záverom. Dôležité nie sú slová počas rozhovoru, ale to, čo USA robí. USA teraz oveľa dôraznejšie vojensky podporuje Ukrajinu, a to je to, čo treba sledovať, a nie jeden telefonát medzi Bidenom a Putinom.


Stále prebieha hybridná vojna a vyzerá to tak, že Rusko je v nej vždy o krok vpredu so svojou dezinformačnou kampaňou. Prečo sú demokracie v týchto typoch konfliktov neraz slabšie?

V skutočnosti hybridná vojna nie je produkt ruskej sily, ale produkt ruskej slabosti. Rusi si už dlho a správne myslia, že konvenčnými spôsobmi by NATO nemohli poraziť, a tak začali používať iné taktiky, taktiky hybridnej vojny, aby zvýšili svoj vplyv v krajinách ako Gruzínsko či Moldavsko bez toho, aby tam museli poslať vojská. Bol to pre Rusko lacný spôsob, ako zvýšiť svoju moc.


Treba priznať, že Európania si v transatlantických vzťahoch neplnia svoje povinnosti, neplatíme do rozpočtu NATO, čo treba. V tom mal, žiaľ, aj Trump pravdu, keď nám to vyčítal. Myslíte, že v Európe sa tento laxný postoj pod vplyvom hrozby z Ruska zmení a príde väčšia zodpovednosť voči NATO?

Rozhodne v to dúfam. Myslím, že ak by naozaj došlo k ruskej invázii, tak sa postoje v Európe zmenia a záležitosti, ako napríklad plynovod Nord Stream 2, by jednoducho prestali byť možné.

 

V listopadu vystoupil Francis Fukuyama na půdě CEVRO Institutu:

 

Odhadujete, že k ruskej invázii dôjde? Alebo sa jej podarí zabrániť?

(Dlhé ticho.) Neviem. Myslím, že musíme brať veľmi, veľmi vážne možnosť, že k invázii dôjde, aj keď si veľa ľudí úplne odmieta predstaviť, že by v Európe mohol byť vojenský konflikt. Uvidíme. Len dúfajme, že pre Putina je dostatočne odstrašujúca možnosť tvrdších sankcií a možnosť, že uviazne v dlhodobom konflikte s Ukrajinou.


Putin kedysi hovoril, že ruská armáda je dosť blízko k Varšave a iným európskym hlavným mestám. Ľudia si na tú rétoriku zvykli a považujú ju za slová. No niečo by Európa mala urobiť, nie? Aj vzhľadom na to, aké kroky podniká Alexander Lukašenko... Čo by sme mali robiť?

Treba počkať, aký bude ďalší krok Ruska. Rozhodne by bolo teraz vhodné prijať voči Rusku účinnejšie sankcie. Ale podľa mňa to najdôležitejšie je momentálne podporiť vojenskú kapacitu Ukrajiny. To je absolútne nevyhnutné a súrne.


 

Článek byl převzat z tyzden.sk v rámci vzájemné spolupráce.


Francis Fukuyama sa narodil v roku 1952 v Chicagu. Je filozof, politológ, ekonóm, jeden z najznámejších verejne sa vyjadrujúcich intelektuálov dneška. Autor kníh Koniec dejín a posledný človek, Veľký rozvrat či Identita skúma a nekompromisne hodnotí ľudské spoločnosti. Jeho postrehy môžete čítať aj na www.americanpurpose.com, kde má stálu rubriku Frankly Fukuyama.


234 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše