Bill Kristol: Když autokrat prohraje válku, přijde pád autokracie
Jeden z nejvlivnějších intelektuálů USA Bill Kristol se zkušeností z administrativ Reagana i Bushe hodnotí, kam jsme se od studené války posunuli, čím se tehdejší situace liší a co má s tou dnešní společného.
Studená vojna sa skončila, mnohí si pamätáme, aká to bola radosť, keď zvíťazila sloboda nad ríšou zla. Žiaľ, ríša zla neprestala byť hrozbou, zato na Západe akoby sa časť poznania získaného za studenej vojny stratila alebo odsunula do kúta. Či je to len môj dojem?
V Európe to tak môže byť, ale v USA to bolo asi trochu inak, lebo sme od studenej vojny prešli do angažmánu na Balkáne, a potom prišiel jedenásty september, útok na Dvojičky. Nasledovali ďalšie vojny, takzvaná vojna proti teroru. Samozrejme, na mnohé ponaučenia sa zabudlo, napokon, pre mnohých ľudí to bolo dávno. V politike sú už dnes štyridsiatnici, ktorí mali desať rokov, keď padol Berlínsky múr, sú poradcami politikov vo vysokých funkciách. Pre nich teda studená vojna asi nie je až taká dôležitá. Aj keď minimálne v USA sa studená vojna vnímala veľmi silno. Ľudia si osvojili istý pohľad na studenú vojnu a ten im zostáva: v škole sa učili o Reaganovi, ktorý bol za oslobodenie ľudí spoza železnej opony.
Vy ste boli ako mladý, v roku 1970, stážista v Bielom dome, keď bol prezidentom Richard Nixon – prakticky na vrchole studenej vojny. Ako si na to spomínate? Aká tam vládla atmosféra?
Bol som veľmi mladý a mal som veľmi nízku pozíciu, ale vtedy malo USA vnútropolitické problémy, takže administratíva sa sústreďovala na demonštrácie proti vojne vo Vietname a na vnútorné rozpory v krajine. Inak, jedna z vecí, na ktoré ľudia v súvislosti so studenou vojnou zabúdajú, je toto: pozerajú sa na ňu z akéhosi spätne optimistického pohľadu.
Majú predstavu, že to bol super príbeh so šťastným koncom, síce najskôr smutný, keď sme sa koncom 40. rokov príliš rýchlo stiahli z Európy a veľká časť Európy sa dostala do pazúrov stalinizmu, ale potom sme už len pevne stáli na svojom, bojovali za slobodný svet a napokon sme neslobodu porazili a studenú vojnu sme vyhrali.
A nebolo to teda tak?
Tento spätný optimizmus zabúda na to, že aj v tom období sme boli raz hore, raz dolu. Napríklad Vietnam bol čisté fiasko, katastrofa. A na konci vietnamskej vojny, čo si veľmi dobre pamätám, lebo som bol vysokoškolák, sme si kládli otázku: Koľko rokov potrvá, kým sa z tohto spamätáme? Koľko ďalších porážok ešte utrpíme? Sú demokracie v skutočnosti na úpadku?
Jean-Francois Revel napísal knihu Totalitné pokušenie, v ktorej sa pýtal, či sú vôbec demokracie schopné zvíťaziť. Ale potom bol zvolený za prezidenta Ronald Reagan, päť rokov nato prišiel v ZSSR na špičku mocenskej pyramídy Michail Gorbačov a štyri roky po jeho nástupe padol Berlínsky múr. Aj tak zdôrazňujem, že studená vojna bola veľmi búrlivé, ťažké obdobie a neviem, ktoré ponaučenia z neho si ľudia vzali k srdcu.
Joe Biden je tiež pamätník studenej vojny. Vzal si z nej ponaučenia?
Poviem to takto: podľa mňa sa v tejto kríze zatiaľ správa dosť dobre. Ale nesúhlasím s ním vo všetkom. Nie som rád, že niekoľkokrát dôrazne opakoval: „Nie, nevyšleme nijakých vojakov za hranice územia krajín NATO, nebudeme esk